/Tento príspevok patrí do série článkov z knihy Apologetika od K.Bartáka./ Princíp príčinnosti hovorí, že každá existencia, ktorá nemá sama od seba dôvod a vysvetlenie svojej existencie, musí ho mať v niekom či niečom inom. V opačnom prípade nemožno ísť do nekonečna. Niekde sa musí nachádzať prvotný článok radu príčin, ktorý nemohol mať žiadnu príčinu – Boh. Žiadny dôsledok nemôže prekročiť svoju príčinu.

Z toho, že Boh je sám od seba, sebe dôvodom a prvou príčinou všetkého, plynie jeho nekonečná dokonalosť; je osobou, čistým duchom, je večný, nekonečný, bez ohraničenia.
Ak nahromadíme akékoľvek konečné veci, nedosiahneme nekonečno.
Ak neexistuje prvý činiteľ, neexistuje ani stredný, ani posledný v sérii. Ten potom musí byť taký, že mení iné, bez toho, že by sa sám menil. Inak by potreboval ďalší činiteľ. Činiteľ, ktorý mení ostatné, bez toho, že by sa sám menil, ktorý teda dáva bez toho, že by sa sám umenšoval, musí byť nekonečný. Premeny, zvlášť pokiaľ ide o premeny na vyšší stupeň, ako je tomu v prípade prechodu z neživého na živé, nás teda privádzajú k prvej príčine, k Bohu.
Veci majú bytie, Boh je bytie, preto musí byť, inak by nebolo nič.
Boh zmysel svojej existencie hľadať nemusí. Plnosť zmyslu a bytia je v ňom. Nepotrebuje žiadny dôkaz k oprávneniu svojej existencie. Všetky veci odvodzujú koniec koncov svoj zmysel od Neho. Ako dostáva mesiac svetlo od slnka, ktoré vydáva svetlo vlastnou silou, tak sú všetky veci okolo nás – aj náš život – naplnené zmyslom, pretože sú Božím odleskom.