/Tento príspevok patrí do série článkov z knihy Apologetika od K.Bartáka./ Ako by to vyzeralo, keby si každá vec v prírode počínala samovoľne, napr. keby voda raz tiekla hore, inokedy dole, keby sa zo slepačích vajec raz liahli kuriatka, inokedy húsenice? Sú to smiešne príklady, ale sú dôležité pre poznanie toho čo je poriadok.

Alebo keby sily, ktoré majú vyniesť astronautov do vesmíru, si naraz rozmysleli, že ich nechajú trčať niekde v priestore v strede cesty. Ľudský život by bol celkom nemožný, keby nevládol vo svete poriadok. Nič by sme nemohli plánovať, na nič sa spoľahnúť, ničomu by sme nerozumeli, všetkého by sme sa museli báť.
Neraz sa pýtame: „Ako to, že veci vôbec sú?“ A nejeden človek takto dôjde k odhaľovaniu Božích stôp v celej prírode. Každá stopa totiž poukazuje nevyhnutne na primeranú príčinu. Nikto nemôže dať, čo sám nemá. Rozum je tak schopný zo stvorených vecí dokázať Božiu existenciu. (porov. Rim. 1,20)
Pred 20 miliardami rokov neexistovala ani najmenšia čiastočka hmoty – ako to tvrdia vedci. A dnes je tu obrovský vesmír, kde všetko účelne do seba zapadá, je účelne prepojené. Tvorí presne do seba zapadajúci zložitý a dokonale fungujúci „mechanizmus“. Čo je rozumnejšie? – veriť, že to vzniklo samé, alebo že je tu niekto taký múdry a mocný, že to všetko stvoril?
Kde je krása, tam je umelec – pôvodca krásy, kde je poriadok, tam je aj tvorca poriadku, kde je zákon, tam je aj zákonodarca, kde pohyb, tam aj príčina pohybu, kde život, tam aj pôvodca života, kde zmysluplný plán, tam aj tvorca plánu, kde veľkosť a štedrosť, tam je aj ich zdroj. Tak je tomu v celej prírode od najmenšieho k najväčšiemu, v celku sveta aj v jednotlivostiach. Všetko ukazuje teda k osobnému Bohu, k bytosti s najväčšou inteligenciou a mocou, s najdokonalejším rozumom a vôľou.
V celej prírode vidíme všeobecný zákon, ktorý všetky tvory pudí k zdokonaľovaniu seba a tým k dokonalosti sveta. Nič vo svete nie je bez účelu a každá bytosť je obdarená všetkým potrebným, aby svoj účel dosiahla. Preto je slnko na oblohe, aby svietilo a nás ohrievalo. Preto je dážď, aby ovlažoval pôdu. Preto sú hory a lesy, aby čistili vzduch. Každý náš sval, žilka, nerv, vlas, má svoj účel. Musí ho teda mať aj človek. Účelnosť predpokladá rozumnosť. Je to nasmerovanie vecí, procesov a javov k dosiahnutiu určitého účelu či cieľa (napr. oko k videniu, ucho k počutiu). Oko sa vytvára v matkinom tele. Nemá tu ešte žiadnu úlohu, pretože ešte neuzrelo svetlo sveta. A predsa je už na túto úlohu pripravené. Jeho konštrukciu skutočne pochopíme len vtedy, ak máme pred očami jeho cieľ, totiž videnie. Ale cieľ a zmysel môže navrhnúť len duchovná moc.
Kto usporiadal túto celú nesmiernu hru obrovských síl v harmóniu a tak, aby sa nevytratila, ale stále sa stávala hlbšou a širšou? Ten poriadok vložil Boh do základov všetkého. Príroda sa rozvíja vnútorným tlakom ustálených prírodných zákonov a z tohto poriadku nevybočuje, napriek tomu, že do neho nevidí; je nerozumná a bez slobody konať. – Zákony v prírode, oproti ľudským, neopravuje nikto. Človek len s úžasom zisťuje, že sú spoľahlivé a keď ich dobre využije, nesklamú ho. Ak niečo s ich využitím nevyšlo, nesklamala príroda, ale naše výpočty.
Vnútorný poriadok vidíme napr. u rastlinky usilujúcej sa všetkými časťami prijať potrebnú vlahu, potravu a slnečnú energiu, aby zvýšila svoju dokonalosť. Viditeľnejšie je to u zvieraťa a ešte viac u človeka. U anorganických látok to takmer nevidieť: kameň sa zvetrávaním rozkladá a tak slúži poriadku vo vesmíre; stáva sa živnou pôdou pre rastliny. Už atómy sú usporiadané do foriem a podôb plných zmyslu a účelu, často plné krásy a ušľachtilej harmónie. To platí nielen pre elektróny a protóny, ale aj molekuly, živú bunku, najrôznejšie časti živých tvorov až po najvyššie organizovanú hmotu ľudského mozgu. Všetky jednotlivé veci a pochody v kozme sú okrem toho vo všetko obsahujúcom a všetko obopínajúcom spoločenstve vzájomných vzťahov a pôsobenia.
Nespočetné mnohonásobne si odporujúce sily (napr. fyzikálne – chemické) nemôžu pôsobiť ľubovoľne. Sú, aj keď nemajú poznanie ani vôľu, vopred nastavené, aby svoje úlohy splnili, aby nižšie a menej dokonalé slúžilo vyššiemu a uskutočnil sa veľký svetový súlad, kozmos. „Predvídaním“ cieľa a prípravou k nemu dokazujú, že existuje duchovná bytosť, ktorá pozná ako prítomnosť, tak budúcnosť a ovláda všetky činitele vývoja vo svete. Aby sa totiž niečo dalo prispôsobiť cieľu, je potrebné poznať samotný cieľ, povahu prostriedku ako aj vzťah medzi prostriedkom a cieľom. To všetko môžu poznať len bytosti obdarené rozumom. Veď už aj nástroj zhotovený za určitým cieľom je nepochybným dôkazom rozumovej bytosti, ktorá jediná je schopná predvídať a cieľavedome jednať. To možno vidieť už na šípe domorodca, ako aj na najzložitejších moderných prístrojoch. Slepé sily prírody sú práve také neschopné usporiadať svet, ako je neschopný šofér so zaviazanými očami viesť auto k ďalekému cieľu.
Pevnými zákonmi sú riadené javy mechanické, tepelné optické, akustické, magnetické, elektrické, chemické, jadrové, biologické, napr. Keplerove zákony o obežniciach, Newtonov zákon o príťažlivosti, zákony o delení buniek, výžive, atď. Príroda tiež vynakladá vždy minimum energie a pôsobí najkratšími cestami (lúč). Je utvorená k rovnováhe: búrka aj mráz škodia aj prospievajú; zvieratá slúžiace masovo ako potrava sa rýchlo množia (hmyz).
Ako je možné, že časti výtvorov prírody sú zostavené tak presne a nie sú len neusporiadane nahromadené? Vari za tým nestojí nejaká idea, nejaký plán? Pritom však nie je nutné, aby pôvodca plánu zasahoval vždy priamo do uskutočňovania plánu. Stačí, aby v hmote usporiadal sily tak, aby dosiahol zamýšľaného cieľa toho plánu, ktorý vybral z množstva iných plánov. Ak je neživé veci aj živé bytosti vykonávateľmi dokonalého, rozumného, podrobného, celovesmírneho plánu, nie však jeho pôvodcami, potom plán pochádza od niekoho, kto stojí mimo prírodu a nad ňou. Povedať, že je to dielom prírody, by bolo to isté ako tvrdiť, že to nemysliaci vymyslel a neplánujúci naplánoval. Hmyz napr. vôbec nevie, že pri opeľovaní rastlín vykonáva niečo veľmi dômyselné, koná to len „mimochodom“, rastliny sú však na to odkázané a prispôsobené. To všetko je plánované.
Plnenie určitého účelu je základným zmyslom prírodného diania a života, zdrojom pohybu. Je ale dômysel mysliteľný u bytosti bez inteligencie, ktorá by ho vymyslela a tam vložila?
Účelná je aj úžasná krása, bohatosť, rozmanitosť a harmónia sveta, počínajúc napr. snehovou vločkou, kvapkou rosy a končiac slnkom či krištáľom. Pri plavbe na mori, na vrchole hory alebo pod hviezdnym nebom často tušíme niečo z nekonečnosti, ktorá nás obklopuje. Odkiaľ sa nabral ten obdivuhodný priadok a krása, v malom steble trávy, práve tak ako vo vesmíre i v komplikovanom organizme živých tvorov? Nestojí za tým všetkým najvyššia inteligencia? Svet je najdokonalejšie umelecké dielo a najzložitejší a všestranne a presne pracujúci stroj.
Myslitelia, rečníci, básnici všetkých dôb nachádzali v divoch prírody nevyčerpateľný dôvod, aby spievali Pôvodcovi všetkých vecí dlhý chválospev obdivu a vďakyvzdania za pôvab zeme (napr. Sokrates, Platón, Aristoteles, Cicero, z novších spomenieme aspoň týchto: Livingston, zoológ Fabre, P. Termier a iní). Časté sú o tom aj zmienky v Biblii, napr. Ž 19,2-6; 104,24; 147,4-5; Jób 12,7-10; Mdr 13,1. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 19,2). Ernest Rutherford (+1937), zakladateľ modernej jadrovej fyziky a nositeľ Nobelovej ceny hovorí: „Naša práca nás privádza, resp. približuje k Bohu. Umocňuje našu úctu k jeho úžasnej moci, pred ktorou naše úbohé stroje, aj keby sa zdali titansky veľkými, biedne zlyhávajú“. Slávny T. A. Edison napísal do Zlatej knihy Eiffelovej veže: „Pánovi Eiffelovi Edison, ktorý má najhlbšiu úctu a obdiv voči všetkým inžinierom vrátane Boha.“