Až priveľmi často sa zaoberám, ba trápim víziou, kam kráča naše milované Slovensko. V našej spoločnosti rastie nepokoj a nespokojnosť – a hoci tieto elementy vidíme neraz pred každými voľbami, nadobudol som pocit, že v súčasnom období sú akési výraznejšie, ba priam vyhecované. Ľudia ťažšie veria politickým subjektom, šíria sa opäť chýry o kradnutí, neefektívnom riadení štátu, do popredia vystupujú štrajky, protesty voči klientelizmu, korupcii, byrokratickému aparátu, ktorý spôsobuje, že všetko je na Slovensku akési komplikované vybaviť a zároveň je vždy akosi ťažké sa niečoho dovymáhať.

Verím, že naša spoločnosť potrebuje ozdravenie. A to hĺbkové až do základov myslenia jednotlivcov.

V tomto čase čítam motivačnú literatúru od Briana Tracyho >Vytvorte si vlastnú budúcnosť<. Čítajúc jej riadky, experimentujem s myšlienkou, že by sa takéto motivujúce knihy mali vyučovať niekedy ešte na školách, trebárs ako povinný neklasifikovaný seminár na strednej škole. Náš národ totiž až priveľmi vyniká svojou priemernosťou a socialistickým skostnatelým myslením, v ktorej chce každý niečo, a to najlepšie za nič, bez námahy, bez investovania vlastného času, energie a vôle. Znepokojuje ma, akú gaučovú televízorovú kultúru si pestujeme a kŕmime sa bulvárom a nejakými podivuhodnými reality show, ktoré trhajú rekordy v sledovanosti napriek ich nízkemu morálnemu kreditu.

Takto živený národ len veľmi ťažko bude národ hrdinov, ktorí pozdvihujú svoju životnú úroveň a budujú svoje životné prostredie a krajinu tak, aby druhí obdivovali našu húževnatosť. Príkladom nám môže byť Japonsko alebo Nemecko. Japonci učinili prevrat vo svojom vojnou zničenom hospodárstve v 50. a 60. rokoch tým, že zaviedli do praxe princíp Kaizen. Ten hovorí o neustálom vylepšovaní všetkého okolo jednotlivých ľudí, utvrdzuje v ľuďoch vôľu neustále na sebe makať a zlepšovať sa, ako i v praxi robiť vo všetkom každý deň nejaké vylepšenia. Netreba dodávať, že dnes sa môže Japonsko pochváliť vysokou kvalitou svojich produktov, služieb a aj celkovej životnej úrovne svojich obyvateľov.

Ak chceme ako národ zažiariť, musíme napodobňovať tie národy, ktoré vskutku aj zažiarili. Náš národ nesmie neustále hľadať dôvody, prečo sa sťažovať, frflať, a napokon neustále dúfať, že štát voľačo spraví, aby sa nám zlepšila životná úroveň. Musíme si uvedomiť, že štát – to sme predovšetkým my, občania. Bez nás občanov niet štátu, niet peňazí v štátnom rozpočte. To my si vytvárame svoju budúcnosť, preto ak máme pocit, že niekde nie je niečo so štátom v poriadku, treba k veci pristupovať aktívne. To znamená nielen zúčastniť sa volieb, ale aj vytvárať tlaky cez občianske iniciatívy – mocnou v tomto smere je prvok sociálnych sietí a blogov, ktoré hrajú čoraz strategickejšiu úlohu pri vplývaní na verejnú mienku a spätne aj na politické rozhodnutia. Našou hybnou silou bude hlboké precítenie spolupatričnosti s verejnými financiami a štátnym majetkom. To znamená vedomie, že keď niekto kradne zo štátneho, kradne vlastne nám samotným.

Kradnúť štátne je kradnúť občanom. Žiaľ, mnohí ľudia si to ešte neuvedomujú, pokrčia plecami, prípadne ofrflú situáciu a dajú hlas nejakej strane, ktorá sa im zdá najmenej poznačená kradnutím. Musíme si priznať, že verejné veci sa nás hlboko dotýkajú. Ono proste nie je jedno, aký postoj má občan. Uvedomelý občan je ten, komu má politik slúžiť, pretože politika má byť verejnou službou vlasti a jej ľudu. Vymáhanie si tejto interpretácie v praxi znamená zakladať iniciatívy, a to obzvlášť tam, kde má bežný občan najlepší a najlacnejší priestor pre svoj vplyv. Týmto priestorom je nepochybne virtuálne prostredie blogov a sociálnych sietí, do ktorých sa podľa dnešného vydania istého denníka utieka pred voľbami značná časť politikov.

Začať treba zaiste od seba. Proaktivita, angažovanie sa, vyjadrovanie názoru a vhodné komunikovanie svojej argumentácie – to sú znaky dobrého občana, ktorému nie je jedno osud jeho vlasti. Osud držíme pevne v rukách. Štát je ako živý organizmus, tvorený množstvom rozličných ľudí a závisí celkom práve od nás, či bude tento organizmus zdravý, alebo bude prežívať od pôžičky k pôžičke.

Ďalej, istotne v mnohom závisí osud našej krajiny od jej hospodárskeho rozmachu. Preto namiesto znechutenia sa ekonomikou, akoby sme sami žili iba zo vzduchu, začneme od seba s poctivosťou vo veciach daní a odvodov (hoci vskutku verím, že väčšina slovenských občanov o tieto veci poctivo dbá). Rozmýšľame, ako niečo niekde vylepšiť, ako sa zdokonaliť, rekvalifikovať, ako prispieť k rozvoju spoločnosti. Otázka nesmie znieť: Čo mi štát nedáva, a dávať by mal? Otázka nie: Čo by som mohol ja dať štátu a spoločnosti? Aké hodnoty môžem vytvoriť?

Prevezmime teda zodpovednosť za svoju krásnu krajinu, neznechucujme sa neustále všetkými tými negatívnymi informáciami z večerných správ, ale rozhodnime sa svojím príkladom podnecovať v ľuďoch okolo nás poctivosť a zodpovednosť voči svojmu štátu. Slováci tak dlho čakali na svoj vlastný štát, tak si ho nenechajme zbankrotovať, krachnúť, rozkradnúť. Šírme svoje názory a buďme vo všeobecnosti pripravení všade obhájiť svoj postoj dobrého občana, ktorý je neraz motivovaný rozumnou dávkou vlastenectva a lásky voči svojim spoluobčanom.