C. G. Jung tvrdil, že vždy máme v sebe obidva póly: strach i dôveru, lásku i agresivitu, smútok i radosť, silu i slabosť. Často sme upätí iba na jeden pól, napríklad na strach. Strach poznačí aj naše pocity: „Neviem to. Mám strach. Čo si o mne pomyslia iní! Znemožním sa.“
Môžem sa strachu opýtať, čo mi chce povedať. Môžem si však aj prečítať žalm: ...na Boha sa ja spolieham a nebojím sa: veď čože mi môže urobiť človek?“ (Ž 56,5)
Verš žalmu asi nerozptýli môj strach. Môže ma však priviesť k pocitu dôvery, ktorá sa vo mne skrýva. Mám strach, ale aj dôveru. Slová žalmu ma privedú k tomu, čo je už vo mne. Uvedomím si svoju dôveru a ona bude rásť. Strach sa stáva relatívny. Antirétická metóda ma privedie do stavu rovnováhy. Zabráni, aby sa u mňa zakorenili negatívne myšlienky a ovplyvnili ma.
Ďalšia metóda spracovania myšlienok je hovoriť o nich s inými. V súčasnosti sú čakárne psychiatrov plné, pretože sa neodvážime hovoriť s priateľmi o svojich negatívnych citoch, vášňach, slabostiach a pocitoch viny.
Preto mnohí zostávajú so svojimi myšlienkami sami a potláčajú ich. O nejaký čas začnú vrieť a napokon vykypia. Vyslovenie myšlienok – ako tvrdia mnísi – vás zbaví toho, čo je vo vás nebezpečné a ničivé.
Anselm Grün: Malá kniha o šťastí (vyd. Dobrá kniha)