Byť verní Bohu a stáť pri človekovi

Z čias, keď som nastúpil do seminára, aby som sa mohol stať kňazom, zostali mi v pamäti kratučké prázdniny. Vrátil som sa domov (možno aj s určitou predstavou) a citlivo som vnímal reakcie ľudí. Boli pre mňa dosť prekvapujúce. Pre jednu skupinu ľudí som sa stal človekom, ktorý si za mesiac odlúčenia bez vlastného pričinenia vybudoval akési „postavenie“. Zrazu som cítil, že si ma vážia i obchádzajú ako niekoho, kto je mimo nich (ako budúceho kňaza). Nevedel som, čo sa stalo, iba som cíti, že sa čosi zmenilo.
Druhej skupine ľudí som sa zrazu stal akýsi cudzí – občas som počul ironické poznámky, či naopak, zbadal som, ako náhle zmĺkli, keď som sa priblížil, alebo som pociťoval neistotu, a akési stiahnutie sa, akoby som z ich svetom a životom už nesúvisel a ani mu nemohol rozumieť. Správanie týchto svojich známych som si nevedel vysvetliť, iba som cítil, že ich vzťahy sa náhle zmenili.
Tretia skupina ľudí prijala moje rozhodnutie celkom normálne. Títo ma prekvapili najviac a najpríjemnejšie, pretože to boli zväčša ľudia, na ktorých som myslel a trocha som sa bál, ako prijmú moje rozhodnutie.
To bola moja skúsenosť s tým, čo znamená vyčleniť sa z radu, ale trochu aj s tým, čo znamená byť kňazom či pripravovať sa na kňazstvo. Akoby pre väčšinu ľudí bolo toto rozhodnutie zaradením sa do skupiny, ktorá je akoby mimo života (či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, ale predsa len mimo).
V liturgických sláveniach tohto mesiaca sú mená dosť známych kňazov: patróna farárov sv. Jána Vianneyho – svätého farára z Arsu, a svätca dvadsiateho storočia, ktorého umučili v koncentračnom tábore – františkánskeho kňaza Maximiliána Kolbeho. Nebudem opisovať ich životné cesty. Myslím si, že sú relatívne známe a ich životopisy sú dostupné. Ich život ma však privádza zamyslieť sa nad kňazstvom, nad tým, ako mu rozumiem a čo by malo znamenať v dnešných časoch. Obaja títo kňazi mali predovšetkým jednu spoločnú vlastnosť: stáli pri človekovi. Každý z nich inak: Ján Vianey nepretržitou pastoračnou službou, nepretržitou snahou a pripravenosťou byť k dispozícii; Maximilián Kolbe bol pri človeku predovšetkým v jeho biede, v utrpení, a to až tak, že ponúkol svoj život za život spoluväzňa.
Kňaz sa nazýva pontifex. To slovo znamená most. Kňaz by teda mal premosťovať ľudský a božský breh. Sú to dva podstatné rozmery v živote kňaza: vernosť Bohu, jeho slovu, hľadanie jeho vôle, ale aj snaha a schopnosť byť pri ľuďoch, rozumieť im, byť s nimi. No aby sme ostali verní, potrebná je otvorenosť i spätná väzba, i vaše modlitby.
Peter Cibira

Zdroj: časopis Blumentál 8/1999

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 02.12.2010 - 07:26
    Čo tak asi môže napadnúť človeku, keď si pri nejakom texte prečíta poznámku: „Bez jazykovej...
  • 01.12.2010 - 22:05
    Ráno vyzeralo všelijako. Už skoro 2 týždne prší a tak naše už aj tak biedne cesty vyzerajú ešte...
  • 30.11.2010 - 07:32
    V živote človeka je vždy niečo prvé. Prvý plač, prvý úsmev, prvé slovo, prvý krok... Ale keď je...
  • 29.11.2010 - 23:05
    S príchodom Adventu sa u mňa akoby začala prebúdzať tichá radosť z nastávajúcich Vianoc.
  • 26.11.2010 - 10:44
    Každý človek patrí do nejakého spoločenstva; ba možno povedať, že patrí do viacerých spoločenstiev...
  • 24.11.2010 - 07:10
    MŠK Žilina – FC Chelsea 1:4 Spartak Moskva – MŠK Žilina 3:0 Olympique Marseille – MŠK Žilina 1:0...
  • 22.11.2010 - 21:16
    Viac informácií tu.
  • 15.11.2010 - 06:49
    "Viem, že Boh mi nedá nič, čo by som nedokázala zvládnuť. Len sa modlím, aby mi toľko nedôveroval...
  • 14.11.2010 - 00:52
    Stačí si ráno prečítať denník, cestou do práce zapnúť rádio alebo večer pozrieť televízne noviny...
  • 10.11.2010 - 07:18
    Dedičstvo po našich predkoch. Nájdeme ich pri poľnej ceste či na križovatke za dedinou. Pri...