Bohatý majiteľ hotela na hornom konci námestia, Žid Weissmann, svojich chudobných súvercov z náboženskej obce, ani chudobných Židov odinakiaľ do svojho podniku zásadne nevpúšťal, a už vôbec nezamýšľal niečím ich pohostiť.
Znášal za to kritiku a Židia niesli jeho počínanie s nevôľou. Weissmannovu výhovorku, že mu prítomnosť chudákov v hoteli robí zlú reklamu a odrádza bohatých zákazníkov, nikto neprijímal. Pre všetkých bol jednoducho lakomec.
O to väčšej obľube sa tešil majiteľ reštaurácie na dolnom konci námestia, Žid Hilsner, ktorý ochotne prijal každého Žida a štedro i zadarmo ho pohostil. Rozdiel v štedrosti a pohostinnosti oboch mužov sa čoskoro stal všeobecne známy.
Jedného dňa hoteliér Weissmann náhle a nečakane zomrel. Židovská obec sa síce zišla na pohrebe, ale skôr z istej súvereckej povinnosti, ako z úcty k zomrelému lakomcovi. Po smútočnom obrade sa celá obec, ako bolo zvykom po každom pohrebe, pobrala posedieť si do Hilsnerovej reštaurácie. Prichádzajúcich však čakalo nemilé prekvapenie. Hilsner, stojaci medzi dvermi svojho podniku, ich zastavil a oznámil im, že dovnútra pustí iba toho, kto za útratu riadne a na mieste zaplatí. A tak to vraj bude od toho dňa stále. Pre chudobných a neplatiacich je natrvalo zatvorené..
Prekvapení Židia neverili svojim ušiam. Toto že je ten Hilsner, ktorý mal vždy a pre každého štedrú ruku?
„Čo sa stalo, Izák,“ opýtal sa jeden z prítomných, „vždy sme sa u teba zišli s vždy si pre chudobných Židov niečo mal.“
„Mal,“ odpovedal Hilsner,“ ale čo si myslíte, kto to za vás po všetky tie roky platil?“
Max Kašparů – V plášti aj dalmatike