Si ako nádherná loď, moja drahá, plávajúca po priezračnom modrom mori. Stokrát na teba nasadám, nepýtam sa prečo a neviem, kam mieri smer tvojej cesty. Nebojím sa ani vĺn, ani záhad a závratných hlbín. Si najbezpečnejšou a najláskavejšou loďou, ktorá sa plavila na vodách človeka.
Čarovný je ten smer, ktorým zakaždým odplávaš, ten jediný neznámy a neprístupný všetkým divom tohto sveta.
Nikto sa vlastne ešte neplavil do vesmíru človeka, do jeho duše, do jeho vnútra a nepoznám žiadnu krásnejšiu cestu, než akú ukážeš všetkým, ktorí dokážu nastúpiť.
Ako je podobný atóm svojim zložením slnečnej sústave, ako je zvláštnosť človeka znova iba novou podobou neba a hviezd, jasných miest aj temnôt, neznámych súvislostí, studenej a zničujúcej zákonitosti. Nekonečné priestory sú miestom pre každú báseň, nemožno ju dopísať do konca.
Je to snáď najcennejšie z tvojich darov, že s tebou som schopný objavovať v sebe neobjavené, oživovať zdanlivo neexistujúce, posilňovať slabé.
Dávaš podobu a tvár tomu, čo pociťujem, dávaš svojou nehmotnosťou neviditeľné telo všetkému, čo slová nevystihnú, čo ani naplnené mlčanie nestačí vysloviť s úplnosťou.
V tebe končieva môj hlad a moja túžba po vyjadrení, túžba po vyslovení všetkého, čo v sebe poznám a tajím, tuším a očakávam, v čo dúfam a o čom snívam.
Na tvojej palube sa vraciam zase späť, tichší a silnejší, obdarovaný.
Jiří Pilka: Sonáta o hudbe
z knihy Jiřího Pilku: Rozcuchaná kniha (karmelitánske nakladateľstvo)
