Keď sa Herodes dozvedel o narodenom Dieťati, povedal mudrcom: „Choďte a dôkladne sa na to dieťa popýtajte. Až ho nájdete, oznámte mi to, aby som sa mu aj ja prišiel pokloniť“ (Mt 2,8).
Že by sa chcel pokloniť Mesiášovi?
Naše slová niekedy nemusia znamenať vôbec nič. Môžeme hovoriť, čo chceme, ale nakoniec rozhoduje len to, čo máme skutočne v srdci. Aj samotné gestá môžu klamať, keď neodpovedajú postoju srdca.
Buď budeme mať túžbu, aby sme sa Bohu skutočne poklonili, alebo sa na to budeme iba hrať. Buď sa pred Pánom skutočne pokoríme a ponúkneme mu svoje srdce, alebo o tom budeme iba hovoriť... Môžeme aj skláňať hlavu, a naše srdce pri tom zostane po celú svätú omšu tak pyšne vztýčené, že Božiu blízkosť vôbec nezažije.
Buď pôjdeme na omšu s túžbou, aby sme pred Bohom zložili všetko, čo máme: „kadidlo, zlato, myrhu“, a predovšetkým sami seba, alebo zakaždým budeme odchádzať rovnakí. Môžeme sa totiž stretnúť s Kristom, a to aj tým najdôvernejším spôsobom prostredníctvom eucharistie, a napriek tomu zostať nezmenení.
Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)