Jedna parížska firma uviedla na trh novinku, vzbudzujúcu záujem predovšetkým žien, ktoré chcú schudnúť. Osobná váha je spojená so zvukovým zariadením, ktoré po prekročení hranice deväťdesiatich kíl, začne hrať Schopinov Smútočný pochod.
Človek si vtedy pomyslí: musím so sebou niečo robiť, veď už nevojdem do sukne, ani do nohavíc! Do úvahy prichádza šport, posilňovňa, alebo diéta a zmeny v stravovacích návykoch, či rôzne odtučňovacie preparáty.
Keby sme však na váhu postavili ducha človeka, čo by spievala? Neplatí aj tu: musím so sebou niečo robiť – s lenivosťou, pohodlnosťou, žiadostivosťou, pýchou a inými zlozvykmi, ktoré spôsobujú „nadváhu“ sebectva? Vtedy sa človeku žije rovnako smutne, ako pri telesnej nadváhe.
Na Popolcovú stredu nás Cirkev pozýva k zamysleniu: musím so sebou niečo robiť. Má to byť v oblasti duchovnej, vnútornej, ako učí Ježiš z Nazareta:
„A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 5-6).
K dispozícii je štyridsaťdňové pôstne obdobie, ktoré je výzvou k pokániu, zdokonaleniu, „zoštíhleniu osobnej zloby“. Vonkajším znakom tohto záberu je popolec, ktorým sme poznačení na čele a pôstne cvičenie, ktoré si uložíme, či z oblasti modlitby, skutkov lásky, alebo sebazaprenia.
Popolec na čele pripomína našu pominuteľnosť: „Prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19). Z pominuteľnosti odvodzujeme povinnosť pokánia a zodpovedného života, čiže objaviť pravdu o sebe samom. Vidieť seba v pravde, to je pravá pokora človeka.
Toto videnie v pravde sa robí v úkone, ktorý sa volá vyznanie, priznanie hriechov. Svätý Augustín učí, že vyznanie je konanie v pravde. To súvisí so slovami, ktoré napísal Ján apoštol, keď hovorí: „Kto koná pravdu, ide na svetlo“ (Jn 3,21). Uznanie pravdy o sebe, kto som, aký som, ako žijem, sa uskutočňuje vo vyznaní. Hriechom človek vytvára priepasť medzi Bohom a sebou a vo vyznaní buduje most. Preto je vyznanie vstúpením do pravdy, do lásky Otca. Otec jednak miluje pravdu, a preto otvára dvere každému, kto prichádza v pravde.
Aj psychológovia potvrdzujú túto zásadu. Jung napísal, že vina, hriech, to je šanca odhaliť pravdu o sebe. Lebo keď má človek správne poznanie o sebe, spytuje si svedomie, nazrie do hĺbky svojho srdca, kde objaví prítomnosť Boha. Preto vinu netreba ani bagatelizovať, čiže seba príliš ospravedlňovať, ani vinu zveličovať, teda seba príliš obviňovať. Človek by mal pokorne prijať poznanie o sebe a urobiť vyznanie.
Opát Maximus Vyznávač (580-662) napísal pred mnohými storočiami, že Božská sila skrytá v Ježišovom tele je pre niečo liekom a pre niečo jedom. Jedom je pre smrť, sebectvo, hriech, lebo Ježiš svojím životom smrť i hriech porazil, zničil. Jedom, pre to, čo by sme nazvali „diabol“ ako symbol zla. Ale tá istá sila v Ježišovi sa stala liekom pre človeka, ktorý mu uveril, a ktorý z neho žije. Popolcom sme sa zaradili medzi tých, ktorí tento liek prijali a ktorí sa otvárajú pre pôsobenie Božieho slova. Potom môže vstúpiť do nášho bytia jeho pokoj, súlad, zacielenie, ktoré životu pomáhajú.
Keby človek nereguloval svoje stravovanie a zjedol všetko, čo vidí a na čo má chuť, ublížil by si a zanechalo by to stopy na jeho tele. Kontrola stravovania je prirodzená.
Podobne sa dá hovoriť o kontrole svedomia a vyznaní hriechov, aby sme sa vnútornou očistou otvorili pre Božie dary milosrdenstva a pokoja. Iba vtedy oceníme obdobie pôstu.
Anton Fabian. Vydarený život (vyd. Michala Vaška)