Vlastných slabostí ani tienistých stránok sa nemôžeme celkom zbaviť. Ale môžeme sa naučiť lepšie s nimi žiť. Chyby ako také nie sú zlé: ak niečo nedodržíme, ak sa znemožníme, ak na niečo zabudneme – nie je to väčšinou nijaká tragédia. Mnohí sú však náchylní povedať si: ak sa dopustím chyby, nestojím za nič, odmietnu ma. Takýto pomýlený základ myslenia sa týka práve chýb. Preto sa za každú cenu chceme chybám vyhýbať, pričom zo skúsenosti vieme, že práve vtedy robíme chýb najviac. Ak chceme neustále všetko kontrolovať, vymkne sa nám spod kontroly život. K mojej ľudskej existencii predsa patrí aj to, že hoci sa dopúšťam chýb a napriek týmto chybám a slabostiam ma prijmú a budú ma mať radi. No k nášmu ľudskému bytiu patrí samozrejme aj to, aby sme na odstránení našich chýb pracovali, aby sme nezložili ruky do lona so slovami: taký som, iný nebudem.
Iba ak sa skutočne prijmem taký, aký som – teda so svojimi chybami, môžem urobiť aj druhý krok a pokúsiť sa niečo vylepšiť.
K tomu vedie aj askéza: trénovať sa, aby som získal formu, ktorá mi spôsobuje dobro a privedie ma do stavu uvoľnenia. Samozrejme, ani askéza nezabráni tomu, aby sme sa dopúšťali chýb; chýb sa dopúšťam znova a znova, a vždy znova mi ukážu, že som človek, a nie Boh.
Anselm Grün: Malá kniha o šťastí (vyd. Dobrá kniha)