Pokrm pre mňa

Začala svadobná hostina. Všetci sa tešili na to, ako budú novomanželia jesť polievku z jedného taniera a potom kŕmiť jeden druhého, ako to býva niekde
na svadbách zvykom. A tak sa dali do toho. Veľmi im to nešlo, všetci sa smiali,
až mal toho ženích dosť, vzal tanier a lyžicu a rýchlo polievku dojedol. A smerom k pýtajúcim sa pohľadom svadobčanov svoje konanie vysvetlil: „No a čo, predsa sme jedno telo, tak je snáď jedno, ktorou pusou to ide dovnútra.“ Všetci sa smiali, on tiež, pretože vedeli, že sú skutočnosťou života, ktorú za nás nemôže urobiť nikto, ani ten, kto nám je veľmi blízky, s kým tvoríme duchovnú jednu bytosť.
Niektorí majú o živote s Bohom zvláštnu predstavu.
Domnievajú sa , že sa za nich niekto druhý môže pomodliť a ísť na omšu rovnako tak, ako keď niekto za nich urobí nejakú prácu. Iní sa síce zúčastnia svätej omše, ale majú pocit, že stačí, ak na sväté prijímanie ide pán farár, alebo niekto z farnosti či z vlastnej rodiny. Zvlášť, keď ide manželka, tak to predsa musí stačiť za celú rodinu. Hlavne, že sme na omši. Ježiš ale hovorí:
„Moje telo je skutočný pokrm a moja krv je skutočný nápoj“ (Jn 6,55).
Ako často je pre nás omnoho skutočnejší pozemský pokrm, zatiaľ čo eucharistický chlieb považujeme za pokrm iba „akože“!
Rovnako ako sa za nás nikto nemôže naobedovať, tak za nás nikto nemôže žiť náš osobný vzťah s Bohom. V ňom si totiž každý z nás za seba nachádza čas na to, čím chce Boh nasýtiť naše vnútro. Inak budeme celý život duchovne hladní a podvýživení, ak nie dokonca mŕtvi.

Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu