Občas sa nám kresťanom dostáva výčitka zo strany “málo veriacich” alebo neveriacich, že sa voláme kresťanmi a napriek tomu sa podľa toho nesprávame. Rozhodol som sa k tejto otázke vyjadriť zopár myšlienok.

Veľmi často neveriaci formulujú svoju výčitku tak, že vraj “oni” (teda tí, na ktorých sa sťažujú – najčastejšie myslia kresťanov vo všeobecnosti) sa volajú kresťanmi len preto, lebo chodia do kostola. To však nie je pravda. Kresťanmi nie sme preto, že chodíme do kostola. Byť kresťanom nie je vec, ktorú my iniciujeme vlastným rozhodnutím a vlastným svetonázorom, ale prijatie kresťanskej viery je skutočnosť života, do ktorej sme boli povolaní Pánom, naším Bohom. To Boh nás pozval a my len odpovedáme. Nám sa dostalo milosti, že sme sa stotožnili s obsahom a formami Zjavenia, aké nám Boh v dejinách ľudstva a vyvoleného národa odovzdal. Boh iniciuje a my odpovedáme svojím Áno. V tejto rovine nie sme o nič lepší než nekresťania alebo neveriaci, lebo sme stále špinaví hriešnici, ktorí len uverili, že Boh nám chce odpustiť a že nám toto odpustenie aj smrťou svojho Syna na kríži pripravil.

Kresťanstvo nie je o chodení do kostola, hoci v kostole sa realizujú vo väčšine prípadov naše sviatosti, v ktorých Božiu milosť od Pána dostávame. Je to však nesprávna formulácia, ktorá by nemala vychádzať ani z úst neveriacich, keďže títo ľudia tým naznačujú, že my sme iniciátori našej viery, ktorú vnucujeme kadekomu, a pritom sa podľa jej obsahu nesprávame. Vidia v tom pokrytectvo. Skutočnosť je však taká, že kresťania sú takisto hriešni ľudia ako iní. Líšime sa asi iba v tom, že vďaka Pánovej obeti disponujeme prístupom k odpusteniu našich hriechov a prístupom k Božej milosti, ktorá je nevyhnutná na spásu.

Iste, vždy tu visí akýsi imperatív, aby sme boli vzormi morálky. Sám náš Pán Ježiš nás k tomu vyzýva a pozýva nás k svätosti. Hriech je však večitý problém nielen sveta mimo Cirkvi, ale aj Cirkvi samotnej od jej samého počiatku. Cirkev, a myslím ňou všetkých nás kresťanov v pozemskom putovaní, vždy zápasí s hriechom. Cirkev nezvíťazila nad hriechom tým, že by ho prestala činiť a že by sme my, jej členovia, prestali hrešiť alebo aspoň “zväčša prestali hrešiť” (ako to žiadajú kritici), ale Cirkev víťazí nad hriechom tým, že disponuje od svojho Zakladateľa, nášho Vykupiteľa, prostriedkami posväcovania, ktoré ju robia svätou pre Ježišovo meno a ktoré ju vďaka sviatostiam dokážu od hriechov v Ježišovom mene očisťovať. A tým plniť účel, pre ktorý tu Cirkev na svete vôbec je – viesť ľudí k spáse.

Každý kresťan je na určitom vývojom stupni na svojej ceste k svätosti. V istom zmysle sme všetci, ktorí máme posväcujúcu milosť, svätými, ako sa aj kresťania v novozákonnom Božom slove navzájom menovali, ale opäť nie sme svätými preto, lebo nehrešíme, ale preto, lebo nás Duch Svätý posväcuje a vyhradzuje pre Pána.

Kritik sa však opýta: Tak na čo je potom dobré hlásať vieru, keď aj tak sa bude hrešiť naďalej?

Odpoveď sa skrýva jednak v myšlienke metanoie, ktorej obsahom je premena zmýšľania človeka, čo si po uverení uvedomuje svoju hriešnosť a zároveň aj naliehavú potrebu jej riešenia Božím sviatostnými prostriedkami, a jednak sa skrýva odpoveď v tom, že my nehlásame Zákon, ktorým by sme všetkým zvestovali, čo je hriech, ale hlásame evanjelium, ktorým ľuďom zvestujeme Božie odpustenie:

1.) Metanoia

Po prvé, ohlasovanie našej viery má zmysel aj napriek našej hriešnosti preto, lebo privádzame ľudí k metanoii, a teda k pokániu. Bez prijatia faktu, že sme hriešni a že naše mnohé doterajšie skutky boli hriechom proti Bohu, nemôžeme pochopiť, že potrebujeme odpustenie. A tým pádom ho ani žiadať nebudeme, a tak ho ani neobsiahneme. A teda budeme pre spásu stratení. Kresťan síce je hriešny, ale vie o tom, že je hriešny, a tak s tým môže niečo vďaka prístupu k Božej milosti robiť.

2.) Hlásanie Božieho odpustenia

Po druhé, po pokání a metanoii má zmysel šíriť našu vieru aj napriek našej hriešnosti preto, lebo ohlasujeme spôsob, akým nám chce Boh odpustiť. Ohlasujeme Božie milosrdenstvo, ktoré nie je povoľné (nedá sa zneužiť na opovážlivé spoliehanie sa), ale je autentickým Božím riešením na problém hriechu v tomto svete, či už v Cirkvi alebo mimo nej.

Takže aký si na preberanú tému spravíme ZÁVER?

Byť kresťanom v rovine vyššie uvedených výčitok od neveriacich znamená uvedomovať si svoju hriešnosť a účinne ju vďaka obeti Pána Ježiša na kríži riešiť. Nie sme kresťania kvôli akémusi kostolu, pokiaľ pod “chodením do kostola” neveriaci myslia zúčastňovať sa akýchsi cirkevných ceremónií v kontraste so svojou hriešnou povahou. Naďalej môžeme aj napriek našej hriešnosti šíriť našu vieru a brániť ju v rôznych problémoch súčasnej spoločnosti, pretože naša Cirkev a my s ňou nie sme svätí preto, lebo nehrešíme, ale preto, lebo v hriech práveže veríme a taktiež vďaka Pánu Ježišovi disponujeme prístupom k posväcovaniu našich životov a duší, a teda k skutočnému Božiemu odpusteniu.

PS: Ak si toto čítajú neveriaci alebo málo veriaci a chceli by namietať zneužívanie svätej spovede ľuďmi, ktorí hrešia, aby sa z toho následne vyspovedali, tak im Vy, “v inej miere veriaci”, pokojne povedzte, že podľa učenia ich vlastnej Cirkvi títo dotyční nielenže nedosahujú Božie odpustenie, ale navyše páchajú aj ďalší smrteľný hriech svätokrádeže a opovážlivého spoliehania sa na Božie milosrdenstvo. Podľa učenia ich vlastnej Cirkvi im reálne hrozí zatratenie, takže toto ich škandalózne správanie nepohoršuje len Vás, v inej miere veriacich, ale aj samotnú ich materskú Cirkev, ktorej robia veľkú hanbu.

Nakoniec želám všetkým a vyprosujem od Pána, aby nás chránil od Zlého, od pokušenia a od hriechu. Držím palce. :-)

Amen.