Často počúvam výčitky, že my kresťania nemáme vlastný názor a že robíme len, čo nám Cirkev diktuje. A vraj sme ľudia so stádovitým myslením bez nezávislého uvažovania. Keďže táto téma, téma o vlastnom názore, je výčitkou, ktorá vie človeka ponížiť, tak cítim túžbu sa k tomu konečne verejne vyjadriť. Tak, ako to s nami kresťanmi je? Sme stádovití a nevieme myslieť nezávisle? Povedzme si základné epistemologické rysy nášho kresťanského svetonázoru úplne na rovinu!

V dnešnom svete sa vlastný názor teší obľube a uznaniu. Je známkou originálneho myslenia a kreativity, a tým pádom prejavom jedinečnosti každého človeka. Prečo teda kresťania prijímajú učenie Cirkvi, ktoré je stáročné a tradičné, a nechcú prispievať ľudstvu svojím vlastným pohľadom odmietnutím starodávnych dogiem? Odpoveď je jednoduchá a tkvie v kresťanskej epistemológii.

Epistemológia je náuka o poznaní, pričom pod slovom poznanie sa myslí poznanie toho, čo je pravdivé. Ide teda o názory na postupy, ktorými človek dospeje k poznaniu pravdy. Ako v celej našej kresťanskej viere, tak aj v našej epistemológii je nám vzorom samotný Pán Ježiš, náš Spasiteľ. Čo Pán Ježiš hlása o pravde? Vraví, že On sám je Pravda (porov. Jn 14,6). To On je Pravdou a nik, ak nie cez Neho, nepríde k spáse a k Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Pontský Pilát je zástupcom mnohých, premnohých ľudí dnešného typu, ktorí relativizujú pravdu. Keď Pán Ježiš hovorí, že prišiel vydať svedectvo o pravde, Pilát skepticky reaguje: Čo je pravda? (porov. Jn 18,38).

Zdá sa, že filozofiou celej našej spoločnosti, je skepsa, že pravdu vlastne ani nepoznáme, do úplnosti ani nevieme spoznať, ba dokonca ju treba aj relativizovať v zmysle, že každý dospieva k svojej vlastnej pravde. Je to veľmi devastujúca filozofia, a pre mňa osobne dosť pochmúrna. My kresťania však nie sme slepí, stádovití a bez názoru – náš názor je práveže v dnešnej spoločnosti veľmi originálny, a síce veríme, že pravda je absolútna, je len jedna a viac ich ani nemôže byť, lebo by už nešlo o pravdu. To my sme v dnešnej spoločnosti tí, ktorí žiaria svetlom a vydávajú svedectvo o pravde, pretože ostatní pravdu nie že nepoznajú, oni ani neveria, že by ju mali poznať a že dokonca nejaká jedna jasná pravda existuje. Žijú životy v tmách a večných hľadaniach, ktoré sa nekončia a nekončia.

Ja ako kresťan, ak mám byť považovaný za stádovitého za to, že som sa dobrovoľne stotožnil s obsahom Zjavenia, aké nám Boh o sebe v dejinách podal (a teda “s dogmatickým učením Cirkvi”), tak nech. Bude to koniec koncov niečo, na čo nás Boh vo svojom Slove upozorňuje, keď sv. Pavol píše, že veci Božieho Ducha sú pre svet bláznovstvom (porov. 1 Kor 2,14). Ale ak mám byť obviňovaný, že nemám názor, tak vravím, že môj názor, ktorý som si dobrovoľne prežil, precítil, osvojil a stotožnil sa s ním, je, že pravda je len jedna, je absolútna, a nie relatívna, a touto pravdou je Kristus a Jeho evanjelium. Nemám tento názor preto, lebo mi ho niekto nadiktoval, ale preto, lebo ho považujem ja sám za správny, čo je už vec Božej milosti, ktorou mi Boh do duše kedysi dávno vložil dar viery.

Neverím, že treba mať za každú cenu svoj vlastný názor, ktorý by sa líšil od všetkých ostatných pohľadov. Neverím, že to má zmysel, keďže neverím, že Pravdu nepoznáme a že ju treba donekonečna hľadať. Môj rozum by iba produkoval samé “názory”, ktoré by boli iba blábolmi zatemneného intelektu. Pýcha a hrdosť rozumu sa vôbec nevypláca, je to len hon za sebauctievaním a egom, a pravdy pritom nikde – stále sa nebude ani len črtať kdesi v diaľke. A taktiež neverím, že všemohúci Boh by nám nedal o Sebe nič vedieť, preto považujem Jeho sebazjavenie v dejinách ľudstva a vyvoleného národa i Cirkvi ako prirodzené – v zmysle, že je to očakávateľné. A tak verím dobrovoľne a premyslene aj v Božie zjavenie, a teda v učenie Cirkvi.

My kresťania sme vlastne už s našou epistemológiou asi originálnejší, než svet so svojou skepsou a relativizmom. Svet sa nám vnucuje s myšlienkou veľachvály rozumu a samostatného uvažovania, a pritom to len vedie k drobeniu názorov na to, čo je pravda. My sme však v Kristovi jednotní a On je naším svetlom a naším svedectvom o pravde. Nemáme sa vôbec za čo cítiť pokorene, keď nám niekto vyčíta akúsi stádovitosť.

Držme sa a navzájom sa povzbudzujme a naším Pánom chváľme.

Tak jest. Amen. :-)