My ľudia nechceme byť slabí, chceme byť silní a úspešní. Slabosť vnímame ako niečo, čo nás diskredituje v očiach druhých, čo nám rúca naše predstavy o sebe samých. Máme pocit, že nás každý prejav slabosti a každý neúspech vylučuje z okruhu šťastných ľudí, že musíme byť silní, ktorí na všetko stačia a všetko zvládnu sami.
Stále sa usilujeme o to, aby sme sa vyrovnali silným okolo nás. Hanbíme sa, keď zlyhávame, a napriek tomu, že sme všetci slabí, nechceme si to pripustiť. Slabosť skrývame a trpíme ju len s pocitom viny. Pán nás však zachránil skrze kríž i preto, aby sme sa nebáli priznať svoju slabosť a svoje zlyhanie. Sme slabí už svojou prirodzenosťou a nemáme inú cestu než sa naučiť s tým počítať. Boh nie je prekvapený a zaskočený našou slabosťou. On vie, že bez jeho pomoci budeme nielen stále padať, ale nebudeme schopní ani znovu vstať a ísť ďalej.
Vojtěch Kodet: Jeho rany nás uzdravili