Írsky kňaz Liam Swords, pracujúci v Paríži, spomínal na nasledovnú príhodu: „Pred niekoľkými rokmi som mal robiť televíznu reportáž zo Španielska. Na našej ceste z Madridu do Salamanky sme sa uprostred poludnia zastavili, aby sme sa najedli. Bolo to vo vysokých suchých španielskych horách, kde bolo málo stromov a kde nebolo ľahké nájsť tieň, pod ktorým by sme neboli cítili hroznú horúčosť poludňajšieho slnka. Keď sme sa konečne usadili a spravili si pohodu, zadívali sme sa na krajinu okolo seba. Bola hornatá, pustá, bez najmenšej známky ľudského života. Iba kde-tu sa nachádzala nejaká tá vegetácia, kde-tu sa mihli jašterice, prebehujúce od jednej skaly k druhej. Keď sme tak jedli obložené chleby a meditovali nad prostredím, čo nás obklopovalo, zrazu sa v diaľke na horizonte z ničoho nič vynoril pastier so stádom oviec. Prichádzal rovno k nám. Po chvíli sa vynoril na opačnej strane druhý pastier tiež so stádom svojich oviec a tiež sa k nám približoval. Stretli sa rovno pred nami. Priateľsky sa pozdravili, podali si ruky a dali sa do rozhovoru. Začali sme tŕpnuť. Stáda sa totiž začali miešať. Hovoríme si: „To teda bude maglajz. Sme zvedaví, ako si tie svoje ovce rozdelia.“ No naše starosti boli márne. Keď sa pastieri rozlúčili, každý zobral svoju palicu, buchol ňou o zem, zapískal, čosi zakričal a pohol sa ako Mojžiš do zasľúbenej zeme. A jeho ovce sa vybrali za ním.
Po chvíľke sa zasa sformovali dve krásne stáda v pôvodnom zložení. A my sme len čumeli.“
Páter Swords pokračuje: „Táto skúsenosť ma naučila viac než všetky predmety v seminári dohromady. Nikto v seminári mi totiž nepovedal, že ovce sa vedú, a nie ženú! Vedú sa tak, že pastier ide na ich čele, a nie ženú palicou zozadu. Jediné ovce, ktoré som kedysi videl, boli také, ktoré ich majiteľ hnal na mestský trh, aby ich tam predal. A toto hnanie bolo sprevádzané krikom, škaredým kliatím, údermi palicou a štekaním a hryzením psa. Beda ovci, ktorá sa náhodou odlúčila od stáda! Nebolo pre ňu zľutovania ani zo strany majiteľa, ani zo strany psa.“
Myslím, že tento obraz nám veľmi jasne poukazuje na to, o čom Ježiš v našom podobenstve o dobrom pastierovi hovorí a čo ním chce zdôrazniť. Ovce sú vedené, a nie hnané. U žiadnych iných zvierat sa táto myšlienka neprejavuje výraznejšie než práve u oviec. Preto Ježiš použil tento obraz, aj keby sa azda nám mohol zdať nevhodný, alebo dokonca urážlivý.
Na koho Ježiš týmto podobenstvom myslel? Samozrejme predovšetkým na seba. Seba porovnával s vodcami ľudu vo svojej dobe: veľkňazmi, farizejmi a zákonníkmi. Ich vodcovstvo bolo založené na nútení, hnaní a na sankciách. Samozrejme ľudia robili, čo sa od nich požadovalo, no ich konanie nebolo slobodné, nebolo z presvedčenia, a predovšetkým ich nebudovalo.
Pre ľudí to bolo deštruktívne. Žili v atmosfére strachu. Ježiš týmto podobenstvom predstavil nový štýl vodcovstva: ide o vodcovstvo založené na vzťahu, na nenápadnom vplyve, na sile príkladu, na sile pozvania. Ježiš nikdy do nikoho do ničoho nenútil. Snažil sa urobiť svoje posolstvo silným, príťažlivým, niečím, po čom sa túži, za čo sa dokonca oplatí dať svoj život. a mnohí sa takto rozhodli robiť.
Milan Bubák – Dve vína (1. vydanie Edícia Kázne)
