„Na spiatočnej ceste museli Mudrci zaiste čeliť nebezpečenstvám, námahe, strachu a pochybnostiam. Nebolo viac hviezdy, ktorá by ich bola viedla. Ale svetlo bolo už
v nich. Bolo odteraz už na nich, aby ho ochraňovali a živili ustavičnou spomienkou na Krista, na jeho svätú tvár, na jeho nevýslovnú lásku.“ (Benedikt XVI. na stretnutí so seminaristami.)
Aj my budeme mať v živote obdobia, keď nebude vidno hviezdu. Vážnejšie je, že
práve my sme tí, ktorí budeme musieť byť hviezdou pre druhých – ľudia okolo nás
budú čakať, že im posvietime do tmy. Riešenie? Cestu tam – ku Kráľovi si dobre
zapamätať, dobre prežiť, dostať do seba, keď ešte kométu vidno a späť by sme mohli
snáď ísť aj so šatkou na očiach. Vážiť si okamihy, keď vidím hviezdu a čo najviac
z nich načerpať. Počas úrodných období si urobiť také zásoby, z ktorých by sa dalo
žiť aj cez suchotu.

Michal LAJCHA

z časpisu Xaver 3/2005