O inteligencii pri štúdiu filozofie alebo moja spoveď filozofa

V „ostatnej dobe“ (aby som neublížil náhodou tomu nášmu slovenčina) som sa často zamýšľal nad svojím štúdiom filozofie. Študujem ju na Teologickej fakulte – nie, nebude zo mňa kňaz, ale „iba“ kresťanský filozof. Aspoň tak hovoria plány, ktoré majú za cieľ lákať študentov na tento študijný program. Študujem ju veselo od roku 2005 – i keď jedným dychom musím dodať, že s dvomi prerušeniami, takže som stále len druhák. Ale to je vlastne vedľajšie. Štúdium filozofie je spojené s neuveriteľnými požiadavkami na ľudské mentálne schopnosti. Tým nechcem nikoho z Vás odrádzať od mojej školy, ale len sa zamyslieť nad tým, akú úlohu zohráva inteligencia pri štúdiu filozofie, a trochu sa tak vyspovedať, pretože ja rozhodne nepatrím medzi držiteľov štipendia za výborný prospech. Som len ovečka, ktorá nahliadla do nevídane komplikovaného sveta filozofov a vyvaľuje oči. A tiež sa v kúte hanbí, lebo sa obáva, že bude argumentáciou oponenta deklasifikovaný na poriadneho „lúzera“.

A práve o tom to celé je. Filozofia, to sú argumenty. Vo mne aspoň tak filozofia zaváňa, že sa jedná o verbálny súboj jednotlivých smerov, škôl a mysliteľov. Je to hra, kto viac prečítal, kto viac naštudoval, kto je viac originálny a kto je viac inteligentný a argumentačne viac silný. Na seminároch, kde preberáme nejaké tie filozofické texty – už práve tam vidno zárodok filozofickej bitky, v ktorej zvíťazí ten, kto podá najsilnejší argument bez toho, aby zaútočil osobným výpadom. Iste teda chápete, že ak je to o argumente, tak je to o racionalite, a teda o inteligencii.

Ako asi aj Vy, aj ja mám takých priateľov, ktorí sú inteligentnejší než ja. Joj, ako kruto som bol toľkokrát rozprášený, keď som chcel obhajovať svoj názor. Ukázalo sa, že ich názor je lepší, hoci som sa svojho automaticky nevzdával. Ale možno by som mal... Ich argumentácia ma zničila a urobila zo mňa takého maličkého, ktorý by najradšej ani nemal o filozofiu zakopnúť. A ísť radšej k lopate.

No, možno som predsa len odsúdený byť robotníkom, moji rodičia nimi sú. Ale poviem Vám – minule som mame klepal rezne a som si spravil veruže poriadne pluzgiere. Mám jemné rúčky; mama hovorí, že sa vôbec nehodím na fyzickú prácu. A tak som na vysokej a zasväcujem sa do svetových filozofických zápasov, ktoré sa bojujú v rámci športového a intelektuálneho ducha na posvätných štadiónoch našich myslí. Nášho rozumu. Hm...

Naozaj mi veľakrát napadlo zatracovať sa a povedať si, že nie som dosť originálny a nemôžem nijak prispieť k filozofickej diskusii – a keby som aj priniesol nový, čerstvý vzduch, hneď by som bol zrejme zlikvidovaný inteligentnejšími kolegami... Zatracovať sa, že na to nemám a mal by som sa na to vykašľať.

Ale povedal som si niečo iné.

Inteligencia a schopnosť argumentovať sú naozaj vo filozofii poprednými, ba priam až konštitutívnymi prvkami filozofovania, ale to neznamená, že my, bežné ovečky, máme ísť k lopate a na filozofiu zabudnúť. Študujem ju už zopár rokov a toľké súkromné, osobné obohatenie som nezažil ani na gymnáziu a vlastne nikdy. Toto obohatenie má silný sentimentálny rozmer, ktorý ma donútil sa z neho vyznať aj dekanovi fakulty, keď som ho žiadal o prerušenie štúdia zo zdravotných dôvodov. V liste som ho ubezpečoval o svojej vernosti štúdiu filozofie... Dnes je to zaujímavá spomienka – trošku som narušil tú byrokratickú všednosť takýchto žiadostí. Som možno na to aj trochu hrdý.

A čím môže bežnú, šedú ovečku filozofia obohatiť? V prvom rade učí kriticky myslieť, čo je dnes v záplave informácií skvelá pomoc. Študent dostáva nos na nezmysly... A učí sa argumentovať. A hoci je limitovaný svojou inteligenciou, môže aspoň podávať názory iných a učiť sa. Veď sa učíme jeden od druhého – vždy som neznášal, keď ma niekto obviňoval z papagájovitého preberania názorov druhých. No a čo? Prebral som celú vierouku Katolíckej cirkvi! A čo? Niekto povie, že nemám vlastný názor. Ale to je nesprávny argument. Jeho záujem by sa mal orientovať skôr do otázky, či som prebral katolícke názory dostatočne kriticky. A to svojím štúdiom kresťanskej filozofie práve teraz v mladosti činím. A i takáto forma hľadania pravdy má pre mňa obohacujúci charakter.

Verím teda, že do sveta filozofie vstupujem s požehnaním, hoci nepatrím do elity, a asi zo mňa nikdy nebude Wittgenstein. Napriek tomu hľadím na vec optimisticky a dúfam, že spoznávať argumenty oponentov a viesť filozofické hádky ma nielenže dostatočne pripraví na populistickými nezmyslami zaplnenú našu dobu, ale mi vštepia aj prirodzenú pokoru, ktorú ovečka ako ja celkom určite potrebuje.

PS: Hľadám nejakého korešpondenta, s ktorým by som si dopisoval na filozofické a kresťanské témy. Najlepšie kolega filozof. Môj mail je roman.gemela zavináč gmail bodka com. :-)

 #

Filozofka filozofovi

Aj keď sa zvykneme spolu rozprávať aj "vedľa" o filozofii a ostatnom, nedá mi hodiť aj sem komentár o mojej momentálnej skúsenosti, resp. o mojom momentálnom pocite zo skúsenosti s filozofiou.
Mne sa zdá, že od tej doby, čo som vkročila do vôd filozofie, tak sa môj život poriadne skomplikoval. Možno to súviselo s očakávaniami. Bola som plná elánu a stále ma ten elán občas prekvapí, akurát, že sa to strieda - hlboké dno a vrchol, ako sínusoida. Rozčarovanie a elán.
Pred časom som sedela oproti jednému filozofovi a keď mi povedal, že filozofia nesplnila očakávania, ktoré sme pred ňu naložili, tak mi nedalo neopýtať sa, čo on ako filozof od filozofie očakáva. Odpoveď bola pre mňa prekvapením. Povedal, že už nič. Táto jednoduchá odpoveď mi dala odpoveď na moje stavy.
A ešte trošku úsmevne: Vieš, aký je rozdiel medzi svätcom a filozofom? - svätec sa snaží vopchať hlavu do neba a filozof nebo do hlavy... :-)
(Ale keď sa to tak vezme, že nebo nie je miesto, ale stav duše /a dušu nazvime vedomím, ktoré sa viaže na mozog/, potom vlastne ak sa podarí filozofovi vopchať nebo do hlavy, tak sa mu podarí aj "vopchať hlavu do neba". Hm. :-)))

 
 #

Moje očakávania

Rozčarovanie a elán. Ja očakávam od filozofie, myslím, práve utvrdenie v kresťanskej pravde. Tak ako kedysi scholastici videli vo filozofii barličku, aby mohli vysvetľovať náboženské pravdy, tak ja tak nejak hľadím na filozofiu i v súčasnosti. Má mi pomôcť naučiť sa myslieť a neprijať katolícku doktrínu bez kritiky, ale prijať ju tak, aby som poriadne vedel čo a prečo prijímam. A možno sa tak vyškoliť aj na akéhosi apologétu.

Na druhom mieste očakávam od filozofie múdrosť - priateľstvo vedy a metafyziky, priateľstvo vedy a katolicizmu. Zbožňujem, keď sa ukazuje ako krásne prírodná veda sedí s katolíckym učením. :-) To je zdrojom toho môjho elánu.

Sofi, na rozčarovanie som ešte nevyzrel. Zatiaľ viac živí moju filozofickú horlivosť nie pochybovanie, ale skôr údiv a čudovanie sa. :-) Možno keď už budem na podobnej vekovej a mentálnej úrovni ako Ty, tak sa dostaví aj prísne pochybovanie, ktoré preverí moju vieru zo všetkých strán. ;-)

 

Informácie o Roman Gemela

Príspevky na blogu