Neviem, kedy sa jej to stalo a neviem ani, ako ju to „bolelo“.
Keď som si všimla, že stonka je zlomená a drží sa len na malom kúsku,
bola už „rana“ zaschnutá.
Kvet na konci stonky však nebol suchý, ba ani zvädnutý.
Bol „živý“ a taký je aj doteraz. Už skoro tretí mesiac...

***

Aj človek je niekedy ako táto antúria.
Zlomený a predsa žije.

Ani on toho nepotrebuje veľa.
Len trochu životodarnej sily, ktorá v ňom často prúdi takmer nebadane.

Hovoríme jej - láska.