Bez modlitby sa ľudské ja ocitá uzavreté samé do seba a svedomie je ohrozené tým, že bude redukované na zrkadlo vlastného ja; vnútorný dialóg sa tak stáva monológom, predvádzajúcim nespočetné ospravedlňovania samého seba. Preto je modlitba zárukou otvorenia sa druhým. Kto sa stáva slobodným pre Boha a pre jeho požiadavky, otvára sa tým zároveň druhému, bratovi, ktorý klope na bránu jeho srdca, a žiada vypočutie, pozornosť, odpustenie niekedy aj napomenutie, vždy však v bratskej láske. Pravá modlitba nie je nikdy egocentrická, ale vždy je sústredená na druhého. A ako taká spôsobuje v tom, kto sa modlí „extázu“ lásky – schopnosť vyjsť zo seba a stať sa druhému blížnym v pokornej a nezištnej službe. Pravá modlitba je motorom sveta, pretože ho uchováva otvoreným voči Bohu. Preto bez modlitby nie je nádej, ale iba ilúzia. To, čo človeka odcudzuje, totiž nie je prítomnosť, ale neprítomnosť Boha.
Homília na omši Popolcová streda 6.2.2008
Na minutu s Benediktom XVI. O viere nádeji a láske- karmelitánske nakladatelství