Vo svojich príhovoroch na rozlúčku Ježiš veľmi prízvukoval dôležitosť svojho „návratu k Otcovi“ ako vyvrcholenie celého svojho poslania. Prišiel totiž na svet, aby priviedol človeka k Bohu nie fiktívne – ako filozof či mudrc -, ale reálne – ako pastier, ktorý chce priviesť ovce do ovčinca. Tento „exodus“ do nebeskej vlasti, ktorý Ježiš prežil v prvej osobe, podnikol len pre nás. Pre nás zostúpil z neba a pre nás tam vystúpil; po tom, čo sa vo všetkom pripodobnil ľuďom, bol ponížený k smrti kríža a zostúpil až na dno najväčšej možnej vzdialenosti od Boha. Práve preto sa Otcovi v ňom zaľúbilo, „povýšil ho“ (Flp 2,9) a vrátil mu plnosť jeho slávy, teraz však i spolu s našim ľudstvom. Boh v človeku – človek v Bohu: toto je teraz pravda nie teoretická, ale skutočná. Preto kresťanská nádej založená na Kristovi nie je ilúziou, ale ako hovorí List Židom -, „ v nej máme bezpečnú a pevnú kotvu pre dušu“ (Žid 6,19), kotvu, ktorá preniká do neba, kam nás Kristus predišiel.
Príhovor pred modlitbou Regina caeli na slávnosť nanebovstúpenie Pána 4.5.2008
Na minutu s Benediktom XVI. O viere nádeji a láske- karmelitánske nakladatelství
