Keď som sa detí na vyučovaní náboženstva opýtal, kde je nebo, všetci v tom mali úplne jasno: „Tam“, a ukázali smerom hore. Ste si istí, že je to tým smerom? Samozrejme. Ukázal som im glóbus a malú figúrku človiečika som postavil na miesto, kde sa nachádza Slovensko. Smer teda, ktorým deti ukazovali do vesmíru bol jasný. Inú figúrku som však postavil kamsi k protinožcom. „Čo myslíte, ktorým smerom ukazujú tunajšie deti, že je nebo?“ „Tiež hore.“ „Ale veď to je úplne opačný smer…“
V otázke neba zrejme nie je rozhodujúci smer, ale smerovanie. Aj Ježiš, keď opúšťal tento svet a šiel od svojich do „neba“ sa pustil smerom hore. To, čo je živé, môže sa dvíhať smerom nahor, to, čo je mŕtve, padá dolu k zemi. Božie zjavenie pozýva nás kresťanov mať zvláštny vzťah k nebu – tam hore.
Ježiš tam šiel pripraviť nám miesto a vráti sa po nás. Tam je naša vlať. Tam si máme zhromažďovať poklady, ktoré nepodliehajú ani strate, ani skaze, ani inflácii. Srdcia máme mať upriamené na nebo. Toto upriamenie na nebo dá nášmu životu orientáciu, aby sme vedeli, odkiaľ sme a kam smerujeme, aby náš život nebol len bezcieľnym túlaním sa, blúdením v priestore a čase. Ktosi múdry raz povedal: „Bez neba nad našimi hlavami by sa zem pod našimi nohami začala triasť…“
Text zverejnený na webovej stránke Kňazi .
