...Zoči-voči chorobe aj v rodine nastávajú ťažkosti, z dôvodu ľudskej slabosti. No čas choroby vo všeobecnosti privádza k zosilneniu rodinných spojív. Myslím na to, ako veľmi je dôležité vychovávať deti odmalička k spolupatričnosti v čase choroby. Taká výchova, ktorá ukracuje o citlivosť pre ľudskú chorobu, zatvrdzuje srdce. A stáva sa, že mladí ľudia sú «znecitlivení» pred chorobou druhých, neschopní konfrontovať sa s utrpením a prežiť túto hraničnú skúsenosť. Koľkokrát vidíme, všetci sme to zažili, že do práce príde muž, žena s unavenou tvárou, so spustenými plecami... a pýtame sa ich: «Čo sa deje?» Odpovedia nám: «Spal som iba zo dve hodiny, pretože doma sa striedame, aby sme boli pri synčekovi, dcérke, pri chorom, pri starom otcovi, pri starej mame...» A deň pokračuje prácou. Nuž, toto sú hrdinské veci, sú hrdinstvom rodiny! Toto skryté hrdinstvo sa prejavuje, keď je niekto chorý, otec, mama, syn, dcéra... A deje sa to nežne a s odvahou.

Slabosť a utrpenie prežívané v našich najdrahších a najposvätnejších citoch môžu byť pre naše deti a našich vnukov školou života – na výchovu detí a vnúčat k tomu, aby porozumeli tejto rodinnej blízkosti v chorobe – a stanú sa ňou vtedy, keď sú chvíle choroby sprevádzané modlitbou a láskavou a starostlivou blízkosťou príbuzných. Kresťanské spoločenstvo dobre vie, že rodina v skúške choroby nemá byť ponechaná osamotená. A máme ďakovať Pánovi za tie nádherné skúsenosti bratskej cirkevnej blízkosti, ktoré rodine pomáhajú prekonať ťažké obdobie bolesti a utrpenia. Táto kresťanská blízkosť jednej rodiny k druhej je pre farnosť pravým bohatstvom. Je to poklad múdrosti, ktorá pomáha rodinám v ťažkých chvíľach a umožňuje porozumieť Božiemu kráľovstvu lepšie ako mnohé príhovory! Sú to Božie prejavy nežnosti. Ďakujem.

František

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .