Keď k sebe Ježiš pozval Jána a Ondreja, „ išli teda, videli, kde býva a v ten deň zostali u neho“ (Jn 1,39). No čuduj sa svete, keby tam nezostali! Človek, ktorý prežije stretnutie s niekým dobrým a múdrym, ten sa domov neponáhľa. A kto sa naučí s Bohom stretávať v modlitbe, ten už nepočíta minúty a neuvažuje spôsobom: „Už som sa modlil päť minút, tak na dnes mám odmodlené a mám zas na deň pokoj...“ Isto, nie každá modlitba musí byť emocionálne povznášajúca. Napriek tomu je ale skutočné stretnutie s Bohom niečo tak úžasné, že sa človeku zastaví čas a prial by si s Bohom zastať. A nechce sa mu späť do hluku sveta, nechce sa mu vrátiť sa k svojím starostiam, medzi množstvo ľudí.
Ján si zapamätal, že boli asi štyri hodiny dopoludnia. To znamená, že už na to nikdy nezabudol, pretože tento moment navždy premenil jeho život. Zostali v ňom nielen v ten deň, ale navždy. A vtom je podstata Božieho pozvania, aby sme s ním boli stále. Aby sme nepobehovali neustále okolo, nešuchtali sa, neodbehovali, ale naučili sa byť s ním.
Lenže život často beží tak rýchlo a primotajú sa nám doňho také zlozvyky a návyky, že človek robí všetko možné, iba nie to, aby bol s Ježišom. A pritom sním tak veľmi túži byť! Sú dôležité veci v živote, pre ktoré je dobré sa rozhodnúť a zostať tomuto rozhodnutiu verný.
Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)