Veľmi často som sa, drahí čitatelia, venoval vo svojom krátkom živote tejto téme. Hyperaktivita a workoholizmus nie sú mojimi silnými stránkami, takže dobre poznám oblažujúci pocit sladkého ničnerobenia, ale aj nudu a nechuť k práci a k povinnostiam najrôznejšieho druhu. A veru, mnohí sa mi snažili nahovoriť, že „keď sa Ti nechce, tak to vlastne nechceš robiť“ – že keby si naozaj chcel, urobil by si to. A ja s tým, ctení čitatelia, ostro nesúhlasím a hneď aj vysvetlím svoju mienku. Nechcieť sa a nechcieť jednoducho nemôže byť a ani nie je to isté.
-

Pozrimeže sa na to, čo je vlastne chcenie a nechcenie. Myslím, že chcenie je vlastne priame zameranie svojich úmyslov a vôle na nejaký objekt záujmu. A nechcenie priame odhliadnutie svojich úmyslov a svojej vôle od nejakého objektu (v tomto prípade – od objektu nášho nezáujmu). Z týchto prvotných definícií vychádzam. Ako hovorí múdry slovník, vôľa je proces autoregulácie nášho správania, prebiehajúci medzi alternatívami riešenia cez výber najadekvátnejšej z nich až po realizáciu riešenia resp. dosiahnutie cieľa. Je to teda cieľavedomé úsilie. (Kol. autorov: Slovník spoločenských vied. Bratislava : SPN, 1997, s. 282. ISBN 80-08-01040-1) A chcenie je zameranie takejto vôle na objekt záujmu. Proces autoregulácie sa prispôsobuje tak, aby sa dosiahol objekt záujmu, čiže vytúžený cieľ. V poriadku – to by naznačovalo stále len toľko, že keď naozaj chceš, tak aj konáš.

Ale prichádza nám do cesty niečo iné! Nechcenie sa.

Čo je to nechcenie sa?

Hm, ako by som to najvhodnejšie definoval? Myslím a dúfam, že mi mnohí dáte za pravdu, že je to zásadné oslabenie procesu autoregulácie správania, kedy sa z cieľovedomého úsilia stáva iba torzo – akási silná túžba po cieli, avšak s neschopnosťou koncentrovať sily a úmysly na vybratie adekvátnej cesty realizujúcej našu vôľu. Je tu prítomná ochota nastúpiť na možnú cestu vedúcu k realizácii vôle, ale je narušená schopnosť zosúladiť sily tak, aby k realizácii naozaj došlo. Som presvedčený, že táto neschopnosť, ktorú by sme mohli nazvať aj lenivosťou, je podmienená z veľkej časti geneticky, preto niektorí ľudia, ktorí mnoho v živote dokázali, nemôžu lenivcov až tak kritizovať, pretože človek si nevyberá, či bude hyperaktívny a či bude mať dosť energie z metabolizmu na uskutočnenie svojich cieľov.

Nechcenie sa je proste o mozgu a o ťažkopádnosti nášho metabolizmu. Samozrejme, že lenivosť sa podmieňuje aj inými faktormi, ako je povoľná výchova alebo prostredie a podobne. To by psychológovia vedeli dobre rozobrať. Ale aj tak pevne verím zo svojho vlastného príkladu, že nechcenie sa je deficitom našej vôle, teda procesu autoregulácie nášho správania. Ochota a túžba po výsledkoch a cieli zostávajú rovnaké a silné, preto človek, ktorému sa nechce, cieľ dosiahnuť chce. Ale absencia energie, ťažkopádnosť metabolizmu, rušivé elementy v myslení a zlé pracovné návyky spravia svoje a človek, hoci chce, nechce sa mu. Je to trošku predsa len odlišné od úplnej lenivosti, lebo tá môže byť výsledkom iba výchovy a prostredia – teda má zrejme predovšetkým exogénne príčiny. Ja zas hovorím, že na nechcení sa participujú hlavne endogénne príčiny.

Joj, ľudkovia, koľkokrát som tak veľmi chcel a túžil, ale neurobil som pre daný cieľ takmer nič, lebo som nemohol premôcť nechcenie sa. Ale chcel som a veľmi. Verte mi. Myslím, že hovorím z duše aj mnohých čitateľov tohto článku.

Samozrejme, vážení čitatelia, toto nie je článok vyzývajúci na nečinnosť. Ako hovorí moja mama – človek sa niekedy musí dokopať k povinnosti, nech to stojí, čo to stojí. Volá sa to zodpovednosť – nemôže si človek povedať „no, nechce sa mi“, a preto nejsť napríklad do práce alebo sa nenaučiť na skúšku. Ale Vy, ktorí ste priam hyperaktívni, učenliví a usilovní, majte strpenie s nami „pomalšími v pracovaní“, lebo to nie je plod len nášho charakteru, ale niekedy za to naozaj nemôžeme – niekedy je to naozaj náš biorytmus, náš metabolizmus a náš mozog. :-)
-