Všemohúci Bože, prečo vlastne v Teba verím? To som naozaj taký naivný? Prosím, odpovedz.

(Na konci článku ponúkam ZHRNUTIE.)
-

Včera sme na prednáške brali pána Feuerbacha. Predstaviteľ hegeliánskej, materialistickej ľavice. Povedal, že Boh je produktom nášho myslenia – prv nebol si Ty, ale my, človek. A nie Ty, Myšlienka, si stvoril nás, ale my sme stvorili myšlienku, Teba. Hm... Som vinný z naivity, ak si myslím, že si stvoril Ty nás a nie naopak? A prečo vlastne teda verím takto, a nie inak? Veď vari nie z tradície, od rodiny som to rozhodne pochytiť nemohol. Prečo si dal teda, Bože, vieru mne, ktorý pochádzam z neveriacej rodiny? A prečo som katolík? No, to by sa už dalo vysvetliť tradíciou, pretože som Slovák z Trnavy, a tak je veľká šanca, že moja dušička spadne akurát do telíčka katolíka. :-) To sa dá pochopiť. Ale to obvinenie z naivity ma bolí naďalej, Pane. Urob s tým niečo.

Verím v Teba, lebo si mi vštepil, že zlo je nesprávne. Áno, Pane, tam to začalo. Bol som malý, a hoci rozmaznaný a pyšný, vedel som, že to zlo, čo je vôkoľ mňa, ako i vo mne samotnom, že je nesprávne. Tak, ako mnohých existencia zla od Teba odradzuje, tak mňa si existenciou zla a jeho pochopením k sebe pritiahol. Ako sa to stalo? Cez jednoduché svedomie. Ono mi umožnilo už v ranom veku rozlišovať medzi dobrom a zlom. Pane, učil si ma to od začiatku, bol si mi sám Učiteľom a Tvoj Duch mi pomáhal vzmáhať sa a proti zlu bojovať, hoci som spočiatku vôbec nebol v boji úspešný. Keďže som neuveril celkom spontánne, že zlo je princíp tohto sveta a má rovnaký status, aký má dobro, zapáčila sa mi kniha Genezis: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31a) Áno, to biblické učenie, že svet je dobrý a nejestvuje žiadny samostatný princíp zla (ako je tomu napr. v učení o protikladoch Jing a Jang), to ma priviedlo k akémusi ešte nezrelému, detskému a intuitívnemu pochopu, že dobro je tá správna cesta – ten princíp, ktorý si nárokovať existenciu už môže. Zdalo sa mi to prirodzené a krásne, sympatické a milé, že dobro by mohlo byť akýmsi organizmom, osobou. Bytosťou. Tu však už nastúpila kultúra a tradícia – prišiel som do styku s katolíckym učením o Tebe a ono sa mi zapáčilo v kontexte spomenutého prežívania. A tak som Ťa prijal.

Je to istým spôsobom naivné? Je. Prečo teda verím, Pane? Mala by to byť vlastne ľahká otázka, ale je napriek tomu veľmi zložitá a vyžaduje si veľa času na premyslenie... Mal by som sa správať ako statočný študent filozofie – to značí prednosť rozumu a racionálneho odôvodnenia svojej viery. Je tak, Pane? Môžem odôvodniť svoju vieru racionálne? Alebo má moja viera pôvod len v citovom založení mojej osobnosti a vnímania Tvojej lásky v mojom živote? Mám sa uspokojiť s tým, že si mi vieru jednoducho daroval?

Prečo v Teba, Pane, vôbec aj iní ľudia veria? Čím si taký lákavý? Och, máš toľko priateľov, toľko verných synov a dcér, a pritom aj toľko nenávistných odporcov a nepriateľov... Myslím, Pane, že veriacich a neveriacich spája spirituálne chápanie reality, ktorého zárodok máme všetci vo vštepenom svedomí. Avšak nie u každého toto semienko vyrastie: „Ako (rozsievač) sial, jedno zrno padlo na okraj cesty. Tam ho pošliapali a nebeské vtáky pozobali. Druhé padlo na skalu. Vzišlo a uschlo, lebo nemalo vlahy. Iné zase padlo do tŕnia, ale tŕnie rástlo s ním a udusilo ho. Iné zrno padlo do dobrej zeme. Vyrástlo a prinieslo stonásobnú úrodu.“ (Lk 8, 5-8) Ako sa prejavuje spirituálne chápanie reality? Myslím, že tak, že vo veriacom človeku sa vyvinie tendencia chápať udalosti vo svojom živote akosi nenáhodne, prisúdi ich do rámca nenáhodilosti a otvárajú sa mu napokon oči pre videnie súvislostí, ktoré pospolu pôsobia pre ľudský vnútorný zrak ako zámer, ako niečí úmysel. Zrno spirituálneho pochopu reality padlo do dobrej zeme.

Pane, ako vieš, robil som malý prieskum na christneťáckom chate – pýtal som sa, prečo chatteri v Teba veria. Povedali, že Ťa cítia, že pôsobíš v ich živote. Že majú vraj s Tebou skúsenosť. To veru svedčí o rozvinutí spomenutého zrnka zo svedomia, lebo len vďaka takémuto vnútornému zraku nahliadania nenáhodilosti súvislostí môžu mať s Tebou skúsenosť. A ja na tom nie som inak.

Treba, Pane, k viere v Teba, určitú dávku naivity? Asi záleží od toho, čo naivitou je, však? Nerozvážna a prostoduchá dôverčivosť – tak chápem naivitu ja. V detskom veku sa takáto naivita prejavuje takmer vždy a prípadné skoré odmietanie viery je skôr záležitosťou nezáujmu: „Mňa kostol nebaví...“ Ale Ty nás, Bože, povolávaš k čoraz silnejšiemu spojeniu s Tebou, pozývaš nás k zrelej viere: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ (1 Kor 13, 11). Preto na počiatku možno istá dávka naivity a dôverčivosti je vhodná, aby Tvoj výchovný služobník – trebárs katechéta – mohol vložiť do otvoreného a nevinného detského srdca Tvoje posolstvo. Ale potom sa musí naivita odložiť a každý jeden musí zvolať v sebe „koncil“ a hurá do uvedomelého prehodnotenia a racionálneho prijatia viery, kedy sa láska k Bohu premení aj na apologetickú horlivosť. U mňa sa tak stalo predovšetkým na prvú adventnú nedeľu v roku 2000. Vtedy si ma, Pane, definitívne presvedčil, že si skutočný. Vďaka Ti za to :-)

Ako som uveril, že si skutočný? Jednak ma presvedčilo svedectvo tých, skrze ktorých sa šírilo Tvoje posolstvo od apoštolov: „No neprosím len za (apoštolov), ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa.“ (Jn 17, 20). Nemožno ignorovať množstvo svätých mužov a svätých žien, ktorých životy sprevádzali zázraky a paranormálne javy. V žiadnom náboženstve nie je toľko doložených zázračných skutkov a nevysvetlených javov ako prejavov lásky a pomoci – ako práve v kresťanstve: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Ducha Svätého.“ (Sk 2, 38) Veru, Duch v skutočných kresťanoch pôsobí, hoci práve proti nim je vedený ten najväčší boj a mohutná ofenzíva pokušení, aby sa rozbíjala ich jednota a ich svedectvo bolo ploché, neplodné a najmä falošné. :-(

Ach, falošnosťou pôsobíme, Pane, ako vietor, ktorý zrnko, ktoré pôvodne dopadlo do úrodnej pôdy, odveje na skalu, kde zahynie a vyjde navnivoč. Beda nám, Tvojim akože služobníkom, ktorí nosíme v srdci vieru v Teba, a pritom znechucujeme hľadajúcich! ;-(
-

ZHRNUTIE

Takže, Pane, keby som to mal zhrnúť, prečo v Teba verím, čo by som povedal?

1.) Verím, že si mi vštepil do svedomia zrniečko spontánneho spirituálneho nazerania reality a umožnil si mu v mojich životných podmienkach vyrásť tak, aby som Ťa prijal a aspoň máličko pochopil.

2.) Tiež veľkú úlohu zohralo svedectvo svätých mužov a žien našej súčasnosti (od Jána Pavla II. cez Matku Terezu až po jednoduché kresťanské mamičky dobre sa starajúce o svoje deti), ako i celých dejín Cirkvi, ba dokonca svedectvo a životné príbehy starozákonných prorokov. Sem by som, Pane, mohol zaradiť aj Tvoje vlastné písané posolstvo, teda Bibliu, ktorú mi daroval najstarší brat na Vianoce v roku 1999. Tam som prvý raz nahliadol do „normálneho“ textu Starého zákona a spoznal som aj predobrazy Tvojho evanjelia v dejinách vyvoleného ľudu.

3.) Veľmi ma zaujalo tiež to, že nám ponúkaš vysvetlenie zla nie ako onticky jestvujúceho princípu, ale fyzické zlo ako dôsledok tvorenia sveta v stave ustavičného napredovania od počiatku až po zavŕšenie v druhom príchode Tvojho Syna, a morálne zlo ako hriech anjelov a ľudí. To ma privádza k Tebe, utiekať sa k Tebe ako k svojej nádeji, že mi budeš pomáhať v boji proti zlu a budeš ma istým spôsobom chrániť. (Joj, Feuerbach by si tu na mne zgustol...) A skutočne vnímam súvislosti vo svojom živote a cítim nadprirodzené vedenie. A verím, že si za tým Ty. :-)

4.) K viere patrí aj štipka naivity ako istej formy otvorenosti a dôverčivosti v predkladané pravdy, ktoré si nám ako Cirkvi zjavil a ktoré si nemôžeme nijak overiť. Preto sa táto naivita, ktorá je prirodzene vo veriacich ľuďoch, pozvoľna premieňa na skalopevnú dôveru v Teba a v Tvoje slová. Dôverčivosť sa mení na dôveru! Áno, tam začína zrelá viera...

5.) A tiež verím v Teba aj preto, lebo aj ja mám s Tebou skúsenosť. Vždy, keď som v Teba úprimne dúfal, nesklamal si ma a vyslyšal si ma. Alebo si vec vyriešil po svojom, no sťažovať, že to dopadlo zle, som sa nemohol. Vďaka Ti!
-

Amen.
-