Z homílie pápeža Františka na Popolcovú stredu: Hanba je v skutočnosti dobrá

Božie slovo sa na začiatku pôstnej cesty obracia na Cirkev a na  každého z nás dvoma pozvaniami. Prvým je pozvanie sv. Pavla: «Zmierte sa s Bohom!» (2 Kor 5,20). Nejde však len o dobrú otcovskú radu ani o odporúčanie. Ide o skutočnú prosbu a žiadosť v Kristovom mene: «V Kristovom mene prosíme: ‚Zmierte sa s Bohom!‛» (tamtiež). Prečo taká slávnostná a dôrazná výzva? Pretože Kristus vie, akí sme krehkí a hriešni, pozná slabosť nášho srdca; vidí ho ranené zlom, ktoré sme spáchali a podstúpili. Vie, ako veľmi potrebujeme odpustenie, vie, že sa potrebujeme cítiť milovaní, aby sme konali dobro. Sami toho nie sme schopní: preto nám apoštol Pavol nehovorí, aby sme niečo urobili, ale aby sme sa nechali zmieriť s Bohom, aby sme mu dovolili nám odpustiť, s dôverou, pretože «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). On víťazí nad hriechom a pomáha nám znovu vstať z našich bied, ak mu ich zveríme. Je len na nás, či uznáme, že potrebujeme milosrdenstvo: je to prvý krok na kresťanskej ceste; je to vstup cez otvorené dvere, ktorými je Kristus, kde nás očakáva on sám, náš Spasiteľ, a ponúka nám nový a radostný život.

Môžu sa však vyskytnúť aj isté prekážky, ktoré zatvoria dvere srdca. Existuje pokušenie obrniť dvere, alebo spolunažívať so svojím hriechom, minimalizujúc ho a stále si ho ospravedlňovať v domnení, že nie sme horší ako ostatní. Tak sa však zatvárajú zámky našej duše a zostávame uzavretí vo vnútri, zajatcami zla. Ďalšou prekážkou je, ak sa hanbíme otvoriť tajné dvere srdca. Hanba je v skutočnosti dobrým prejavom, pretože svedčí o tom, že sa chceme odpútať od zla; predsa len sa však nikdy nesmie zmeniť na obavy alebo strach. A je tu ešte tretia nástraha – keď sa vzďaľujeme od dverí. Stáva sa, keď sa ukryjeme vo svojej biede, stále sa v nej prehrabávame, spájajúc medzi sebou negatívne veci, až kým sa neponoríme do najtmavších priepastí duše. Vtedy sa doslova stotožníme so smútkom, ktorý nechceme, klesáme na duchu a sme slabší pri strete s pokušeniami. To sa stáva, pretože zostávame sami so sebou, zatvárame sa a unikáme pred svetlom; a pritom nás oslobodzuje len Pánova milosť. Nechajme sa teda zmieriť, počúvajme Ježiša, ktorý hovorí tým, ktorí sa namáhajú a sú preťažení, «poďte ku mne» (Mt 11,28). Nezostať uzavretí v sebe, ale ísť za ním! Tam je odpočinok a pokoj...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 19.10.2008 - 18:22
    Predpoklady ekonómov vravia o piatich rokoch.Je to málo alebo veľa z ľudského života?Prečo sa to...
  • 14.10.2008 - 15:17
    Prečo veda vs viera ? Po skončení štvrtej triedy na základnej škole som nastúpil na osemročné...
  • 09.10.2008 - 22:24
    Cesta bez zmyslu je vyznačená šípkami do Pekla. A Nebo je stav duše. Dnes ráno ako som merala jednu...
  • 22.09.2008 - 16:36
    Dosť absurdná predstava, nie? Alebo žeby na tom predsa len nebolo nič čudné? O čom je vlastne ten...
  • 22.09.2008 - 14:56
    Mnohým sa to dnes tak môže javiť. Kresťania často zrádzajú hodnoty, ktoré navonok deklarujú alebo...
  • 16.09.2008 - 16:25
    Urobili sme krásnu cestu.Posledná večera od Leonarda(Milano),Lurdy,Garabandal,sv.Jakub v Santiagu...
  • 07.09.2008 - 21:43
    boli sme liezť. nebolo to prvýkrát a uz sme celkom zohratí. občas postraší nejaký kameň, čo...
  • 01.09.2008 - 15:34
    Určite väčšina z nás nemá či nemala rada návrat do školských lavíc po dvoch mesiacov zábavy,...
  • 27.08.2008 - 11:25
    Dať či nedať? To je otázka. Možno v tomto prípade by v tom mal Shakespeare jasnejšie....
  • 27.08.2008 - 11:22
    /Tento príspevok patrí do série článkov z knihy Apologetika od K.Bartáka./ Keby sme mohli jediným...