Sme naozaj my zlí, ak všetko zlo započalo Satanom?


V ostatnom čase som sa zamýšľal nad takouto otázkou dosť často. A veru, ak sú Satan a jeho démoni pôvodcami našich pokušení, do hĺbky ako anjeli ovplyvňujú naše srdcia a naše mysle, tak kde je tu priestor pre naše rozhodovanie? Ľudia, uvážte, sme tak veľmi, ale naozaj tak veľmi determinovaní fyziologicky, hormonálne, biochemicky, metabolicky, výchovou a životnými traumami a sklamaniami! Je kdesi v tejto spleti determinantov a limitujúcich faktorov priestor pre slobodu? Pre slobodné rozhodovanie?
-
Satan a jeho démoni všemožne bojujú proti ľudskej duši – snažia sa ju zlákať, oklamať, že Boh spôsobuje jej utrpenie, chcú dušu priviesť k malomyseľnosti a k tomu, aby si zúfala v beznádeji. Aby nedôverovala Bohu. Satanova nenávisť voči nám ľuďom je k smrti a k zúfalstvu nezmerná. My, kresťania, síce vieme, že Boh Satana už porazil (porov. Jn 16, 11), ale napriek tomu niektorí kresťania (napríklad ja) v sebe cítia, že Satan započal komplexnú devastáciu ich (nášho) života.

Ak Satan do hĺbky ovplyvňuje naše skutky, resp. ich sám predchádza intenzívnym pokušením, tak nepodlieha naša duša akejsi forme neslobody, ba až otroctvu hriechov v kontexte absencie slobodnej vôle? Mne sa akoby zdá, že za mnohé svoje zlé skutky ani nemôžem, pretože som tak charakterovo, temperamentom, mozgovou biochémiou a samozrejme silným klamaním Zlého neuveriteľne ovplyvňovaný, pričom hĺbka tohto vplyvu je skutočne principiálna a zásadná.

Sme naozaj zlí, alebo to všetko robí Satan, ktorý nás využíva len ako nástroj v boji proti Bohu?
-

Matka Cirkev nás učí, že ľudia majú slobodnú vôľu. Hovorí: „Sloboda je v rozume a vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonávať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. (porov. KKC 1731). A inde sa píše: „Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi (porov. KKC 1735). Ba dokonca: „Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha, pričom nesmieme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si siahli na život“ (KKC 2282; KCC 2283).
-

Zvýraznil som slová „znížiť“ a „zrušiť“. Prečo? Pretože naša slobodná vôľa môže byť do veľkej miery skazená, zdemagogizovaná, posadnutá, kedy človek nechce páchať hriech a napriek tomu ho spácha. So svätým Pavlom môžeme povedať: „Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo by som chcel, ale robím to, čo nenávidím.“ (Rim 7, 14-15) Je aj z tohto biblického textu zrejmé, že na náš duševný stav, psychično, duchovno, dušu pôsobia drzé sily zla.

Sme teda my zlí alebo za to všetko môže Satan? Kde sa skrýva to naše zapatrošené srdce, v ktorom by sme sa mohli slobodne rozhodovať, či povieme hriechu áno, alebo nie? Čím je a kde je to naše srdce? Keďže už vieme, že skutočné srdce je strategicky dôležitá pumpa kardiovaskulárneho systému, neprekvapí nás, že pojem „srdce“ bude kresťanstvo používať už len v rovine starého semitského obyčaju. To znamená, že srdce podľa Biblie je „príbytok“, v ktorom je centralizované a sústredené naše najvlastnejšie Ja. Je to bod nášho Ja, v ktorom sa plne realizujeme – jadro našej osobnosti; bod, od ktorého si nemôžeme urobiť odstup. Je to nielen emocionálne Ja (ako si to mnohí myslia), ale je to aj priestor pre najskrytejšie motívy a túžby, ako i pre hriechy.

A ja sa teraz pýtam: „Je teda diablovo pokúšanie a životné okolnosti, ktoré on sám spôsobil, dôvodom zníženia, ba až zrušenia našej zodpovednosti za daný hriech?
-

Odpoveď nie je taká jednoduchá, pretože do srdca (v tom semitskom zmysle) vidia len Boh a daný „vlastník“ tohože srdca . Ale i tak môžeme k tomu niečo povedať. Ľudia, sme tak obmedzení podmienkami našej bytosti! Chudoba, strata práce, živorenie, násilie či hádky alebo rozvod rodičov, šikana v detstve – to je len minimálny zlomok toho, čo si človek nesie so sebou celý život a veľmi ho to trápi. Sme determinovaní a limitovaní sami sebou. Nemáme IQ 200, nie sme úplne šťastní, že by nám vôbec nič nechýbalo. Máme každý svoje chvíľky, kedy sme smutní, sklamaní, znechutení, nahnevaní. To, kde sme sa narodili, do akej rasy, do akého národa, mesta, obce, rodiny... a isteže aj do kolektívu „priateľov“, ktorí nás navádzajú páchať hriechy – to všetko nás bytostne ovplyvňuje a stáva sa determinantom nášho ďalšieho vývoja, správania a rozhodovania. Ak prijmeme, že všetko to zlo, čo sa nám stalo, v konečnom dôsledku spôsobil Satan, môžeme si teda nárokovať povedať Bohu v modlitbe: „Bože, ja nemôžem inak, pretože nemám na to podmienky, ani výchovu, ani psychické faktory, aby som v Teba veril, alebo bol praktizujúcim kresťanom,“?

Dospel som po premýšľaní ku pre tento článok rozhodujúcemu názoru. A síce „hlasujem“ za to, že do značnej miery človek nemôže za svoje hriechy (alebo ich vhodnejšie nazvime „prečiny“). Dovoľte mi, prosím, skôr, než ma vyhlásite za heretika, vysvetliť, prečo si to myslím.
-
ROZDIEL MEDZI HRIECHOM A PREČINOM

Pojem hriechu poznáme všetci veľmi dobre – sme sa naučili, že hriech je iracionálny krok, ktorý uráža Božiu lásku a odpútava nás od Neho. Hriech je v tomto zmysle vlastne jediné skutočné zlo. Ako vraví sv. Augustín: „Hriech je láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom.“ (dielo De Civitate Dei) Je prejavom neposlušnosti, urážkou Boha, previnením proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu (porov. KKC 1849, 1851). To chápeme.

Čo je však prečin podľa môjho názoru?

Tu sa budem pohybovať už „vo svojom slovníku“, pretože učenie Cirkvi, pokiaľ viem, sa prečinom (v mojom zmysle slova) nezaoberá. Prečin je zlý skutok, ktorý pácha človek vo výrazne zníženej pripočítateľnosti smrteľného hriechu. Čo to znamená? Sme si odcitovali, že zodpovednosťsa môže znížiť, ba až zrušiť, ak ide o psychické poruchy alebo nezriadené túžby (porov. KKC 1735). Myslím si, že miera hriešnosti prečinu je skutočne znížená a človek tak nestráca posväcujúcu milosť – skôr k takejto duši pristúpi Boh so svojou milosrdnou láskou.

Na druhej strane tu nie je prítomná nepríčetnosť, takže aj z prečinu sa treba kajať, hoci nesmieme hneď upadať do malomyseľnosti. Treba vytrvať v modlitbe a prosiť Boha o odpustenie. Ísť si k Lekárovi našich duší po liečivý chlieb, ktorým je sám Kristus: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“ (Mk 2, 17) Prečin v mojom zmysle slova je obdobou hriechu – má s ním veľa spoločného, napríklad previnenie proti rozumu, pravde a Božej láske.

Avšak!

Avšak rozdiel je v tom, že pri prečine mnohí ľudia sú obmedzovaní všemožnými determinantmi – či už rodinnou výchovou, zlyhaním rodiny, zlými sociálnymi podmienkami, genetickými predizpozíciami, ochoreniami a podobne. Koľkí samovrahovia sa zabíjajú s vedomím, že: „Bože, keby sa nestalo to či ono, keby som mohol pokračovať, keby sa mi nezničil takto podlo môj život, keby som mal lepšie predispozície, menej ochorení, lepšie sociálne podmienky, tak ver, Bože, že by sa toto nikdy nestalo a mal by som Ťa z celého srdca rád! Bolo by všetko inak...“ Hodnotím túto jeho samovraždu nie ako hriech, ale ako prečin, pri ktorom je zodpovednosť znížená natoľko, že duša do pekla nepôjde. Verím tomu skalopevne (hoci isteže, nemôžem paušalizovať – platí heslo „od prípadu k prípadu“).
-

A HRIECH NIE JE OBMEDZOVANÝ DETERMINANTMI?

Spomínal som, drahí čitatelia, ľudské srdce v semitskom zmysle slova. Pán Ježiš hovorí: „Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do jeho úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka. (...) To, čo vychádza z ľudských úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie.“ (Mt 15, 18-20) Hriech sa uskutočňuje v hlbokom rozpoložení najvnútornejších útrob nášho Ja – v srdci. Je to vysoko intímna vzbura proti Božiemu zákonu, ktorej dominantným atribútom je, že práve v srdci dostávame do užívania skutočnú ľudskú slobodnú vôľu. Práve tam v centrálnom bode nášho Ja sa odohráva ten zápas, v ktorom dokáže zvíťaziť zlo plnou vinou človeka, totiž realizáciou jeho vlastného rozhodnutia. S takýmto niečím sa nestretneme pri prečinoch, pretože tam na nás pôsobia mnohé faktory, ktoré nás obmedzujú a bránia nám robiť dobro, resp. nerobiť zlo. Ale v srdci! V srdci prežívame intímne rozhodovanie v úplnej harmónii, kde človek stojí čisto pred shakespearovskou voľbou: „Zhrešiť, či nezhrešiť? To je otázka.
-
SME TEDA ZLÍ ALEBO NIE?

Darmo ja budem filozofovať nad „prečinmi a hriechmi“, keď nám Božie slovo hovorí jasne: „Keď teda vy, čo ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec dobré veci, tým, čo ho prosia.“ (Mt 7, 11) Pán Ježiš potvrdzuje známu pravdu, že ľudia sú zlí a majú pokazenú prirodzenosť v dôsledku dedičného hriechu. Preto musím povedať, že áno, sme zlí. Avšak! Avšak i tak si ponechávam vieru v hriechy a v prečiny, pretože pri prečinoch často človek nemôže za zlý skutok, ktorý spáchal, a možno zaň nemôže vôbec. Vari si myslíte, že ak sa máte teraz dobre a vychádza Vám život, že by ste nereagovali pri úplne inom živote a inej životnej skúške previnilo, a teda prečinom?
-
PREČO SOM TO VLASTNE TAKTO ROZDELIL?

Pretože verím, že Boh je nielen nanajvýš milosrdný, ale takisto aj spravodlivý. Sväté písmo vraví v Druhej knihe Kroník: „Len Ty, Bože, poznáš srdcia synov človeka!“ (2 Krn 6, 30) A Boží Syn to potvrdzuje: „(...) Boh pozná vaše srdcia.“ (Lk 16, 15) Božia spravodlivosť je tiež dôležitá a nesmieme v nej zazrieť víziu zatratenia a večnej odplaty. Božia spravodlivosť je totiž aj skutočnou formou objektivity, kedy Boh na základe dokonalého spoznania nášho srdca (v tom semitskom význame), celého nášho Ja, nášho totalitného a zjednocujúceho bodu osobnosti, a vie, ktoré hriechy sme spáchali a za čo môžeme len menej, lebo to boli prečiny. Preto Božia spravodlivosť je rovnako ako Milosrdenstvo chápajúca! Naozaj. Poznajúc naše motívy, naše úmysly a myšlienky či popudy a hlavne tie strašne limitujúce determinantny, to všetko Boh berie do úvahy a nemusíme sa báť, že máme zatratenie isté. Boh je spravodlivý a nezabudnime, že Spravodlivosť je jeden rub tej istej mince, kde na druhej strane je Milosrdenstvo.
-

ZÁVER

Chcel som v tomto článku poukázať hlavne na to, že nie všetky naše hriechy sú našou chybou. V skutočnosti ide „len“ o prečiny, ktoré sa síce rešpektovať nemôžu a musí sa z nich človek kajať, ale v prípade smrti, Boh bude súdiť srdce takéhoto hriešnika a hoci sa mnohí spoliehajú práve na Božie milosrdenstvo (čo je správne), je vhodné sa spoliehať aj na Božiu spravodlivosť. Tá totiž vie uznať a spoznať všetky determinanty, ktoré na nás v čase pokušenia vplývali, čo aj podľa učenia Cirkvi skutočne znižuje zodpovednosť hriešnika. Najmä pôsobenie pokušení a vplyvy Satana a jeho démonov sú povšimnutiahodné.

Na začiatku som spomínal otázku: „Kde tu je teda priestor pre slobodu?“ Odpovedám – priamo v našom srdci v semitskom zmysle slova. Tam v najskrytejšom kútiku našej osobnosti, kam smie vstúpiť iba Boh, iba tam je položená otázka: „Zhrešiť, či nezhrešiť?“ Inde na nás číhajú samé pokušenia, kedy sme viac-menej „prinútení“ robiť dobro alebo zlo (dané okolnosťami, výchovou, prostredím a pod.).

Ak teda naše srdce spojíme pevne s Pánom (ako to šikovne ilustruje obrázok) a pritúlime sa Mu, povznesieme sa nad možnosťami zhrešiť, či nezhrešiť – okúsime totiž blažený pocit slobody v konaní dobra. A prečiny? Tie tu boli, sú a budú. Nemôžeme si robiť ilúzie, všetci sme hriešni (alebo lepšie povedané previnilí). Ak to odovzdáme do rúk Boha, On nám s našimi problémami a prečinmi zaiste pomôže. :-)
-
Tak jest.
-

PrílohaVeľkosť
padly anjel.jpg42.63 KB
Satan_passion of Christ.jpg29.49 KB
evil inside.jpg34.46 KB
srdce pre Pana.jpg4.76 KB

Informácie o Roman Gemela

Príspevky na blogu