Je obvyklé zočiť, že kresťanská kultúra sa formovala mimoriadne pomaly, ba až neočakávane bez jasného vplyvu, pričom od konca stredoveku a rozpadu feudálnych spoločností môžeme badať budovanie autonómie kultúrneho prvku v európskom povedomí – autonómie voči náboženstvu. K tomu prispelo rozštiepenie západného kresťanstva v čase reformácie, kolonializmus a nepochybne práve osvietenstvo a osvietenské revolúcie (obzvlášť Veľká francúzska revolúcia). Výsledkom tejto autonómie je prekvapenie mnohých turistov z Ázie, ktorí nerozumejú tomu, ako málo sú európske povedomie a životný štýl poznačené kresťanstvom.

Kresťan je v zmysle evanjelia povolaný vnášať do spoločenských problémov nadprirodzenú hodnotu osobného kresťanského vzťahu, nazývaného „láska“, a premeniť ho na spoločenský étos, v dôsledku ktorého sa vyformuje špecifické spoločenské zriadenie – kresťanské spoločenstvo. (porov. CSONTOS, L.: Úvod do filozofie kultúry. Bratislava : Aloisianum, 1996, s. 165.) Do akej miery je v dnešnej Európe priestor pre zriadenie kresťanského spoločenstva? Aké má evanjelium možnosti?
-

ČO JE KRESŤANSKÁ KULTÚRA?

Ohľadom pojmu „kresťanská kultúra“ sa vedú mnohé spory, ktoré sú obsahovo veľmi rozmanité, no ak by sme sa pokúsili zhrnúť výsledky týchto diskusií, môžeme povedať, že kresťanstvo musí dosiahnuť tzv. INKULTURÁCIU svojho evanjeliového posolstva, čo v praxi znamená pretavenie evanjelia a jeho vyjadrenie kultúrnymi kategóriami danej ľudskej spoločnosti. To však neznamená splynutie evanjelia so starou kultúrou, ale len nadviazanie na ňu a sebavyjadrenie v jej jazykovom a sociálnom úzuse (je to niečo podobné, ako keď sa christianizovala Rímska ríša a došlo ku konfrontácii evanjelia s antickou filozofiou, ktorej výsledkom je niečo staronové – kresťanská filozofia; Boëthius, Gregor z Nyssy, Augustín).

Určite sa zhodneme na tom, že Písmo nie je vždy jasným vyjadrením evanjelia a hlavne v ňom nie sú dedukciou odvodené posledné dôsledky judeo-kresťanského učenia. Preto inkulturácia evanjelia do európskej kultúry musí prebehnúť zrozumiteľne, používajúc jazykový a sociálny úzus Európy. Hovorím o inkulturácii do európskej mentality akoby Európa nebola kresťanská – no mám za to, že nie je kresťanská dosť; naopak, je kresťanská nedostatočne. Európa zabúda na svoje korene, chce sa od nich dištancovať z dôvodu „dogmatického tmárstva“ stredoveku, ktorý sa spája s neskorším absolutizmom a skoršími neslobodnými, kresťansko-feudálnymi spoločnosťami.

Ako bude vyzerať inkulturované kresťanské evanjelium v európskej spoločnosti? Niektorí hovoria, že kresťanská societa má pozostávať z Bohu a evanjeliu oddaných ľudí-kresťanov, ktorí vnášajú ako sociálny étos lásku do riešenia spoločenských problémov, a zároveň sú praktizujúcimi veriacimi, ktorí navštevujú chrámy a obrady, prijímajú sviatosti. Kresťania budú mať svoje politické frakcie (frakciu), ktorá bude mať patričný spoločenský vplyv aj na exekutívu, alebo aspoň legislatívu krajiny. Kňazi budú rešpektovaní, uznávaní, naplnia svoje úlohy v nemocniciach, v armáde ako duchovní vodcovia a otcovia. Vzhľadom na vplyv kresťanskej politickej frakcie spoločnosť bude zaujímať konzervatívny postoj k hodnotám rodiny, interupciám, eutanázii či genetickým manipuláciám. V krajine bude nízka rozvodovosť a rodiny budú mať nie jedno dieťa, ale aspoň tri. Takto si „v kocke“ mnohí predstavujú kresťanskú spoločnosť, pričom zaiste kresťanstvo ľudia – dnes už akosi normálne – spájajú so slobodou a demokraciou. Voľakedy tomu tak nebolo, pretože republikánske zriadenia sa považovali za nepriateľské starým „kresťanským režimom“, ale „vďaka“ totalitným režimom minulého storočia a vďaka Druhému vatikánskemu koncilu sa kresťanstvo s demokraciou akosi spriatelilo.

Zaiste do kresťanskej kultúry patrí aj estetický aspekt, výstavba chrámov, liturgika, kresťanské umenie najrôznejšieho druhu.
-

MIESTO KRESŤANSKEJ KULTÚRY V V DNEŠNEJ EURÓPE

Dnešná Európa sa hrdí mottom „jednota v rozmanitosti“. Je to dobré heslo, zaujímam k nemu kladný postoj, no treba zároveň dodať, že, riadiac sa týmto heslom, zjednocujeme rôzne európske systémy a kultúry, pričom ich v rámci princípov komplementarity a subsidiarity snažíme zachovať v aspoň istej autonómii a vnútornej kráse. Európa, to sú v dnešných časoch rôzne kresťanské cirkvi, ako i početné moslimské komunity. Tiež desiatky a desiatky národov a jazykov. Z toho vyplýva, že miesto kresťanskej kultúry v dnešnej Európe zrejme nebude len tak ľahko dominujúce – skôr to bude boj o prežitie v pluralite filozofických a teologických prúdov a ich inkulturovaných metamorfózach. A ak k tomu pripočítame štvanice proti kresťanskému chápaniu európskej identity, niet sa čo čudovať, že trebárs v takom Francúzsku vidíme v obrovských katedrálach zopár desiatok veriacich. Kostol – to je v Európe asi len hrobka mŕtveho Boha, ako to prorokoval Nietzsche. Európa, to je len jedno veľké, svetové múzeum. Nie nadarmo Svätý otec Ján Pavol II. napomínal Francúzsko, matku európskeho kresťanstva, zo zlyhania a odvrátenia sa od kresťanských hodnôt smerom k bezduchému ateizmu resp. k acédii (ľahostajnosti vo viere).

Miesto kresťanskej kultúry teda bude a je len povedľa iných kultúrnych projektov – katolicizmus povedľa protestantizmu a obe povedľa ortodoxie, kresťanstvo povedľa islamu a východným kultúram či náboženstvám. Tak, ako národy EÚ pochopili, že cesta vedie len cez ekonomický blahobyt a ekonomicko-politickú spoluprácu, rovnaká cesta sa musí zrealizovať aj na úrovni náboženstiev a kultúrnych projektov. To sa už Druhým vatikánskym koncilom veľmi úspešne naštartovalo a my, kresťania na začiatku 21. storočia, sme dediči plodov tohto koncilu, ktoré máme naďalej rozmnožovať. Isteže nejde tu o ekonomickú spoluprácu, ale o ideovú, filozofickú, teologickú a spirituálnu. Spirituálnu – mám na mysli najmä modlitby za zjednotenie kresťanov a za obrátenie hriešnikov, ktoré sa môžeme modliť aj spoločne s oddelenými bratmi.
-

POSLANIE KRESŤANSKEJ KULTÚRY

Kresťanská kultúra obzvlášť v tejto dobe všeobecnej hospodárskej krízy musí výraznejšie plniť Božiu vôľu. Niektorí ľudia pod vplyvom krízy začali opäť hľadať útechu vo viere, v nadprirodzenom transcendentne, v Bohu. Práve to je správna reakcia, pretože – ako vieme z Biblie, najmä zo Starého zákona – Boh vždy dopúšťa na ľudstvo problémy len preto, aby sa spamätalo a obrátilo sa späť k Nemu; ide o akýsi výchovný zásah milujúceho Otca, ktorý s láskou trestá svoje deti, aby si uvedomili, že kráčajú do záhuby. Preto evanjelium v tejto dobe je práve tým aspektom kresťanského života, ktorý môžeme nanovo presadzovať – v praxi to znamená hovoriť viac o Božom milosrdenstve, o Božej láske a milosti, o Jeho vykupiteľskom pláne, o Jeho blízkosti v ekonomických ťažkostiach. Boh nie je predsa hluchý, On reaguje na naše prosby, stačí len otvoriť srdcia a oči: „Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11, 11-13)

Poslaním kresťanskej kultúry v európskej multidimenzionálnej spoločnosti, zaznamenávajúcej mravný, ako i hospodársky úpadok, je teda stať sa opäť nositeľom zástavy víťazného kríža a pod touto vlajkou obrodzovať európskeho ducha. Tento úmysel môžeme realizovať vo svojich vlastných stavoch (študenta, učiteľa, kňaza, manžela, manželky, otca, mamy a podobne), ako i prostredníctvom modlitby – veď v Denníčku sv. Faustíny sa jasne píše, že Pánovi je modlitba za obrátenie hriešnikov veľmi milá a je vždy vypočutá! Takto možno dosiahneme novodobú christianizáciu európskych národov a pristúpime k projektu kresťanskej spoločnosti bližšie. Tým Európa opäť získa svoju tvár a bude lepšie čeliť nástrahám, ktoré ju môžu zničiť (napr. rozmach islamu).

Nechže len Pán dopraje, aby táto kríza viedla k čo najväčšiemu obráteniu Európanov! Amen.
-
Tak jest.
-
Omnia Ad Maiorem Dei Gloriam
-