Tí dvaja už veľmi dlho žili spolu v tej istej komunite. Boli priatelia, mali spoločné záujmy, nikdy sa nepohádali.
V istý nepekný deň jedného z nich našla smrť pod kolesami auta, keď rovno pred kláštorom prechádzal cez cestu. Druhý pribehol, hneď ako sa to dozvedel. Pretlačil sa pomedzi zástup zvedavcov: Jemne zdvihol hlavu svojho starého spoločníka, opatrne je vzal do náručia a pohladil, potom nehľadiac na ľudí, ktorí tam stáli s otvorenými ústami, zúfalo ním zatriasol a prosíkal:
- Nie! Nesmieš zomrieť! Urob mi tú láskavosť! Nemôžeš, nesmieš zomrieť! Nikdy som ti nepovedal, že ťa mám rád!
Príliš neskoro. Isté odkazy treba adresátovi povedať, kým je na to čas a nečakať na poslednú chvíľu.
Existuje „nehanblivá“ láska, ktorú treba potláčať. Ale láska môže byť aj príliš plachá, ktorá sa hanbí druhému prejaviť svoje city a neuvedomuje si, že ten druhý niekedy potrebuje počuť, že ho má niekto rád!
Sú ľudia, ktorí sa bránia: „Viem, že veľmi milujem brata...,spolusestru...,blížneho...“, „Vedieť“, to nestačí. Treba to povedať ako hovorí istý slávny výrok: „Každý človek je tvojím bratom, ale tvoj brat to nevie.“ Preto mu to musíš povedať, informovať ho, nenechávať si to pre seba.
Alessandro Pronzato: Hľadanie stratených čností