Dnes som prijal sviatosť zmierenia. Bolo to v rámci zadosťučenia po tej kríze, ktorú som spomínal v článku „Búrka v duši a Boh“ ( http://blog.christ-net.sk/?q=node/311 ). Nie, nepretrvávala tá kríza až doteraz, ale až teraz som sa z nej pred tvárou Cirkvi kajal.

Viete, drahí čitatelia, nejak som napriek túžbe prijať pokánie a začleniť sa naspäť do Ježišovho ovčinca, mal takú malú „depku“, ktorá spočívala v určitom sebahodnotení, že som beznádejný prípad. Nevedel som (alebo neviem?) totiž často zabrániť, aby som sa zbavil istých, opakujúcich sa hriechov. Napr. navštevovanie omší v nedeľu – to je taký reprezentatívny príklad. Myslím, že mnohí máme rôzne typy hriechov, z ktorých sa nám nedarí vyslobodiť.

Ale čo je horšie – stalo sa to i mne v rámci tej „depky“ a viem naisto, že sa to stáva aj mnohým iným – je, že sa cítime príliš slabí na to, aby sme sa obrátili a znovu (postýkrát?) sa pokúsili tým istým pokušeniam vzdorovať. Akoby to vlastne ani nemalo význam...

Čo nám na to hovorí Pán resp. Písmo?
-

Kľúčmi k pochopeniu toho, čo nám chce Pán skrze Písmo ohľadom našej veci povedať, sú tieto tri prednesy:
1.) „Bol mŕtvy a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ (Lk 15, 32)
2.) „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Jn 5, 24)
3.) „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy.“ (1 Kor 12, 26)
-

1. BOL MŔTVY, A OŽIL, BOL STRATENÝ, A NAŠIEL SA

Je známe, že podobenstvo o márnotratnom synovi, z ktorého je uvedený citát, sa považuje za najkrajšie, a to najmä z dôvodu nádhernej demonštrácie Božieho milosrdenstva, kde Pánovi je kajúcnika vždy hneď ľúto (porov. Lk 15, 20b) a „uteká s odpustením doslova naproti“ (porov. Lk 15, 20c) – takže myšlienka, že my urobíme k Bohu jeden krok a Boh učiní následne desať krokov k nám, je vskutku pravdivá.

Viete, ak sa zamýšľate – tak ako ja pred dnešnou spoveďou – či ísť alebo nejsť, vezmite na myseľ práve Pánove radostné slová po Vašom obrátení: „Bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ Ten prechod zo stavu smrti do stavu života stojí za to nielen preto, aby ste v prípade náhlej smrti neboli v ohrození zatratenia, ale aj preto, aby ste obnovili a pokúsili sa znovu žiť v dome Pána. On Vás nevezme ako nádenníka, ale znovu ako syna, takže budete mať účasť na hostine, ktorá je dokonca väčšia, než pre verných spravodlivých (porov. Lk 15, 29-30).

Čo to znamená v reči praxe?

Znamená to toľko, že dostanete (dostaneme) znovu posväcujúcu milosť, prostredníctvom ktorej Vám bude Boh ako Váš Priateľ veľkoryso pomáhať, takže už nebudete na svoje hriechy či pokušenia, ktoré sa stále opakujú, sami ako v stave hriechu, ale budete na to dvaja, minimálne dvaja – Pán a Vy. A to sa už dá v bojoch vyhrávať, alebo aspoň učiť sa vyhrávať. Lepšie je v dome Otca a s Jeho pomocou a podporou vzdorovať útokom, ako čeliť diabolskej či charakterovej ofenzíve niekde ako vyvrheľ o hlade (porov. Lk 15, 17; rozumej „bez milosti“).
-

2. ANTICIPÁCIA SÚDU NA KONCI POZEMSKÉHO ŽIVOTA

„Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“ (Jn 5, 24) Matka Cirkev vidí v týchto slovách ďalekosiahlejšie tvrdenie, než iba vieru v Krista ako ospravodlivujúci čin. Ak sa zamýšľame nad tým, či ísť alebo nejsť na tú spoveď, treba vziať na zreteľ aj fakt, že sviatosť zmierenia je akýmsi zverením sa milosrdnému Božiemu „súdu“, ktorý istým spôsobom anticipuje (predznamenáva) súd, ktorému budeme podrobení každý osve na konci pozemského života. Pamätajme: zatiaľ čo po smrti nastúpi reč spravodlivosti, Boží „súd“ v spovednici je rečou milosrdenstva.

Dôležitými slovami, ktoré vraví Pán Ježiš, sú, že kajúcnik nepôjde na súd. To sa dá vysvetliť vlastne jednoducho – súd je symbolom spravodlivého rozsudku a spravodlivého trestu; nejsť na súd znamená nevystaviť sa Božej Spravodlivosti. Aj to je argument, prečo na spoveď ísť máme, hoci vieme, že zhrešíme znovu (a pravdepodobne v tej istej veci). Prečo? Lebo zbavení ťažoby viny z hriechu okusujeme náruč Milosrdenstva, ktoré absolútne vôbec nehľadí na to, koľkokrát sme ten istý hriech spáchali. Nech je to trebárs tisíckrát, treba ísť tisíckrát na spoveď, pretože Milosrdenstvo to nepočíta – a to my predsa chceme, nie? Spravodlivosti neunikne ani jedno malé zlyhanie, ale Milosrdenstvo je dosť veľké na to, aby pohltilo a navždy utopilo (ťažkých) hriechov milióny...
-

3. AK TEDA TRPÍ JEDEN ÚD, TRPIA SPOLU S NÍM VŠETKY ÚDY

Posledná myšlienka, ktorá sa nám stáva argumentom pre voľbu ísť na spoveď, je vecou zodpovednosti voči ostatným bratom a sestrám. Boh nám aj prostredníctvom Listu Korinťanom zdôrazňuje, že Cirkev je tajomné Kristovo telo, takže aj my, jej členovia, sme údmi tohto tela. Tento obraz Kristovho tajomného tela je známy – ako nám však pomôže vo veci spovedi? Nasledovne. Ak sme upadli do hriechu, stali sme sa údom, ktorý trpí a ktorý sa previnil nielen voči Bohu, ale aj voči celému Kristovmu tajomnému telu, teda aj voči ostatným údom (či už sú duchovne zdravé, alebo tiež trpiace ako my). Máme voči nim, ktorých nazývame bratmi a sestrami, teda istú zodpovednosť.

Nemôžeme si len tak hrešiť s tým, že je to len naša súkromná vec – teda s myšlienkou: „Veď tým nikomu neubližujem.“ Ubližujeme. Druhým bratom a sestrám a Kristovi, Kristovmu tajomnému telu. Sv. Pavol píše: „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy.“ (1 Kor 12, 26). Takže ak hrešíme my a trpí naša duša, trpí Kristovo telo, trpí Cirkev, trpia bratia a sestry. A ďalej Pavol dopĺňa: „A ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy.“ (1 Kor 12, 26) Teda ak prijmeme predsa len tú sviatosť pokánia a zmierime sa s Bohom, tak sa zmierime aj s Cirkvou, ktorej sme hriechom ublížili. A preto z tohto titulu hurá byť zodpovedný voči Kristovmu tajomnému telu.
-
Hurá na spoveď! :-)
-
PS: Argument číšlo 1 sa mi páči najviac a práve ten ma presvedčil a celý čas podporoval, keď som sa dnes rozhodol k spovedi pristúpiť. ;-)
-