...„Všetci sme prežili drsné, ťažké chvíle, nie až v takej sile ako oni, ale vieme, čo človek cíti v tmavých momentoch, vo chvíľach bolestí, v ťažkých chvíľach, poznáme to. Nuž ona, Sára, uvažuje: ‚Ak sa obesím, spôsobím bolesť mojim rodičom’, a tak sa spamätá a modlí sa. A Tobi si hovorí: ‚Veď toto je môj život, idem ďalej’ a modlí sa znova a znova. Toto je postoj, ktorý nás zachráni v ťažkých chvíľach: modlitba. Trpezlivosť, pretože obaja sú trpezliví vo svojej bolesti. A nádej, že Boh nás vypočuje a dá nám prekonať tieto ťažké chvíle. Vo chvíľach smútku, malého alebo veľkého, v tmavých chvíľach: modlitba, trpezlivosť a nádej. Nezabudnite na to.“
V príbehoch Tobiho ako aj Sáry sú potom i pekné momenty. Pápež však upozornil, že tu nejde o nejaký „happy end“ v zmysle romantického príbehu:
„Po tejto skúške Pán stojí blízko pri nich a zachraňuje ich. Ale tu ide o skutočne krásne momenty, nie o také, kde je krása vyumelkovaná, kde je všetko hrané, ako ohňostroj, no bez krásy duše. A čo v týchto pekných chvíľach každý z nich robí? Ďakujú Bohu, rozširujú si srdce v modlitbe vďaky.“
Svätý Otec ďalej v homílii povzbudil položiť si otázku, či v rôznych okamihoch nášho života sme schopní rozlíšiť, čo sa v našej duši deje. Či chápeme, že ťažké chvíle predstavujú „kríž“ a že je nevyhnutné „modliť sa, byť trpezliví a mať aspoň trochu nádeje“. Je potrebné vyhnúť sa upadnutiu „do ničoty“ pretože „vždy je tu Pán“, ….
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .