Na slávnosť Nepoškvrneného počatia sa v nás rodí podozrenie, že človek, ktorý vôbec nehreší, je v podstate nudný, že v jeho živote chýba akýsi dramatický rozmer nezávislosti, že súčasťou pravého ľudstva je sloboda povedať NIE, že k tejto slobode patrí zostúpiť dole do temnôt hriechu a chcieť robiť všetko podľa seba, že jedine takto je možné dokonale využiť všetku šírku a hĺbku nášho ľudstva, byť naozaj sám sebou. (...) Myslíme si skrátka, že zlo je v podstate dobré, že ho aspoň trochu potrebujeme, aby sme zakúsili plnosť bytia. (..) ak sa však pozeráme na svet okolo seba, vidíme, že to tak nie je, že zlo je v skutočnosti vždy jedom, že človeka nepovznáša, ale vždy ponižuje a pokoruje. Nerobí ho väčším, čistejším a bohatším, ale naopak škodí mu a robí ho menším. Musíme pochopiť zvlášť v deň Nepoškvrnenej, že človek ktorý sa celkom odovzdáva do Božích rúk, sa nestáva Božou bábkou, nudnou, so všetkým súhlasiacou osobou, že nestráca slobodu. Iba človek, ktorý sa Bohu celkom oddá, nájde pravú slobodu, slobodu dobra v celej jeho obrovskej a tvorivej šírke.

Homília na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8.12.2005
Na minutu s Benediktom XVI. O viere nádeji a láske- karmelitánske nakladatelství