...Istý autor rozpráva o tom, ako raz navštívil sirotinec v Ugande. Bolo tam asi 100 detí v dojčenskom veku. Čo ho prekvapilo bolo to, že tieto deti vôbec neplakali. 100 kojencov pohromade, poukladaných v oddelených postieľkach v jednej obrovskej miestnosti a všade hrobové ticho. Zvláštne! „Pýtal som sa zdravotnej sestry, ktorá ma sprevádzala na tento čudný jav. Na to, čo mi povedala, nezabudnem nikdy.“ „Viete“, hovorí sestra, „keď sem takéto dieťa prinesú, stále plače. Po asi týždni, keď si uvedomí, že k nemu nikto nepríde, prestane.“ „Vypleštil som na ňu oči“, hovorí návštevník. „No áno. Dieťa plače 4 hodiny, nepríde nikto; plače deň, dva, nepríde nikto; plače týždeň a nepríde nikto. Potom plakať prestane, lebo si uvedomí, že nikto nemá oň záujem!“[1]
Vieme si predstaviť, akú emocionálnu ranu si takéto dieťa donesie do svojho dospelého života. Stála prítomnosť rodiča je pre dieťa známkou, že všetko je v poriadku. Rodina, nech je akokoľvek nedokonalá, je najpodstatnejším a najzákladnejším ľudským vzťahom. V každom ľudskom vzťahu sa nachádzajú nedokonalosti, no aj tie najnedokonalejšie rodiny sú pre dieťa silnejšou oporou, ako akákoľvek iná, hocako dokonalá inštitúcia. Nech sa v detskom domove alebo v podobnej inštitúcii starajú o dieťa akokoľvek dobre, toto miesto nikdy nenahradí prirodzený vzťah, ktorý jestvuje medzi matkou a dieťaťom. Vieme, že srdečný a intímny vzťah, ktorý jestvuje medzi matkou a dieťaťom je základom, na ktorom sa bude neskôr vyvíjať, rásť a rozvíjať jeho vnútorný život a vlastne celá jeho osobnosť. Týmto sa, samozrejme, nechce podceniť rola otca. Otec je pre zdravý a vyvážený vývoj dieťa rovnako dôležitý ako matka. No čo tu chceme povedať, je iba to, že v drvivej väčšine rodín osobou, ktorá deti kŕmi, umýva, oblieka a ktorá ich utešuje, keď sa boja je práve matka. Matka je svojmu dieťaťu vždy a stále naporúdzi, hlavne však vtedy, keď čosi potrebuje.
Rodičia sú takto prvými učiteľmi lásky; ich naviazanosť na ich deti dáva deťom najavo, že sú hodné lásky, že sú milovateľné. A takto im potom ukazuje, že aj oni samé majú milovať ďalej, iných ľudí. Nie je ľahké stať sa milujúcim človekom pre človeka, ktorý vyrastal v prostredí, kde tento hlboký vzťah chýbal a kde sa o neho nikto nezaujímal….
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
