Nebo znamená svetlo. Dante rozpráva o svetle ľudského rozumu. V tomto svetle vidíme len očami. Tam hore budeme poznávať bezprostredne, svojím duchom. Úplne jasne prenikneme veci a tajomstvá, ktoré tu na zemi poznávame len letmo. Tu vidíme akoby len z diaľky, akoby cez závoj hmly. Tam budeme poznávať dokonale. Pohľad rozumu bude mať takú intenzitu, že nám srdce priam rozohreje; svetlo ľudského rozumu, ale plné lásky; nijaké studené poznávanie rozumu, ale pohľad plný lásky a tepla.
Nebo je aj láska. Aký druh lásky? Láska ku skutočne dobrému. Na tomto svete nie je nič dokonale dobre. Vždy je toho len troška, čriepok, úlomok dobrého, ale nie dokonale dobro, ktoré by nás mohlo úplne uspokojiť. Naše srdce Boh stvoril tak, že môže do seba prijať a vychutnať všetko možné, román lásky, priateľstvo, pochvalu predstaveného a čo sa mu len zachce – ale nikdy to človeka dokonale nenaplní. Boh tak jedinečne stvoril srdce človeka, že ho nijaké dobro tohto sveta nedokáže naplniť. To bude možné len na druhom svete, lebo tam je skutočné Dobro, ktoré si toto meno zaslúži, číre Dobro, opravdivé Dobro, opravdivé Dobro, a síce Boh.
Táto láska k opravdivému dobru je spojená aj s nekonečnou radosťou. Preto je nebo plné aj radosti; radosti, ktorá presahuje všetku našu predstavivosť. Nemáme naporúdzi nijaké porovnanie medzi radosťou, ktorú prežívame na tejto zemi, a tou, ktorú budeme prežívať na druhom svete. Tu ide o dve celkom odlišné veci.
U proroka Izaiáša čítame: „Čuj! Ktosi hovorí: Volaj! Ja vravím: Čo mám volať? Každé telo je ako tráva a všetka jeho krása ako poľný kvet. Tráva uschne, kvet zvädne“ (Iz 40, 6-7 . To je všetko. Všetky naše radosti tu na zemi sú ako sladká porcia zmrzliny: chutí veľmi, ale po dvoch minútach je po všetkom. A tak je to so všetkým, všetko vezme koniec. Aj keď som sa v nich prv kochal, ak sa všetko už skončilo, zostáva mi potom už len sklamanie a žiaľ. Tak je to na tomto svete, ale na druhom je všetko inak.
Albino Luciani/pápež Ján Pavol I/ - Verím
myšlienky k vyznaniu viery Cirkvi
