...Únava z cesty prichádza a dáva sa pocítiť. Či sa to človeku páči alebo nie, táto únava existuje a je dobré mať tú istú odvahu, akú mal Učiteľ, a povedať: „Daj sa mi napiť!“ Ako sa to udialo Samaritánke a môže sa tiež udiať každému z nás, nechceme uhášať smäd hocijakou vodou, ale „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14). Vieme, ako vedela aj Samaritánka, ktorá roky prinášala prázdne nádoby nevydarených lások, že nie hocijaké slovo môže pomôcť opäť nabrať sily a proroctvo v poslaní. Nie hocijaká novosť, akokoľvek lákavá by sa mohla zdať, môže zmierniť smäd. Vieme, ako vedela i samaritánska žena, že ani poznanie náboženstva, zdôvodnenie si prijatých rozhodnutí a tradícií z minulosti či súčasných novostí z nás neurobia vždy tých, čo budú prinášať svoje ovocie a zanietene sa budú klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4,23).
„Daj sa mi napiť“ je to, čo žiada Pán, a to, čo žiada od nás, aby sme to vyslovili my. Tým, že to povieme, otvoríme mu dvere k našej unavenej nádeji, aby sme sa bez strachu vrátili k studni, k miestu kde sa položili základy prvej lásky, keď Ježiš išiel našou cestou, milosrdne sa na nás pozrel, vyvolil si nás a požiadal nás ísť za ním; keď to povieme, obnovíme si v pamäti ten moment, keď sa jeho pohľad stretol s tým naším, moment, keď nám dal pocítiť, že nás miluje, že ma miluje. A nielen ako jednotlivcov, aj ako spoločenstvo (porov. Homília na Veľkonočnú vigíliu, 19. apríla 2014).
Môcť povedať „Daj sa mi napiť“ znamená opätovný návrat na cestu a počúvanie s kreatívnou vernosťou, ako Duch Svätý nestvoril jedno osobitné dielo, jeden pastoračný plán či organizačnú štruktúru, ale ako skrze mnohých „svätcov od vedľa“ – medzi ktorými nachádzame zakladateľov a zakladateľky sekulárnych inštitútov, biskupov a farárov, ktorí vedeli položiť solídne základy svojim spoločenstvám –, skrze týchto „svätcov od vedľa“ dodal život a kyslík konkrétnemu historickému kontextu, ktorý udúšal a potláčal každú nádej a dôstojnosť.
„Daj sa mi napiť“ znamená mať odvahu nechať sa očistiť a opäť získať tú najpravejšiu časť našich pôvodných chariziem – ktoré sa neobmedzujú len na rehoľný život, ale dotýkajú sa celej Cirkvi – a dokázať vidieť, akým spôsobom je ich možné vyjadrovať dnes. Nejde iba o pozeranie sa s vďakou do minulosti, ale o hľadanie koreňov inšpirácie a o to, aby mohli nanovo v plnej sile zaznieť medzi nami (porov. Pápež František – Fernando Prado, Sila povolania, Bologna 2018, 42-43).
„Daj sa mi napiť“ znamená priznať si, že potrebujeme Ducha Svätého, aby nás premenil na ženy a mužov, ktorí si stále držia v pamäti isté stretnutie a istý krok, Boží spásonosný krok. A s dôverou, že tak ako to urobil včera, urobí tak aj zajtra: „Ísť ku koreňom nám bez pochyby pomôže žiť súčasnosť adekvátnym spôsobom, bez strachu. Je potrebné žiť bez strachu, odpovedajúc na život so zápalom, že sme zaangažovaní v dejinách, že sme ponorení do diania. S pasiou zamilovaných“ (Tamtiež, 44).
Unavená nádej sa uzdraví a bude sa tešiť zo „zvláštnej námahy srdca“, keď sa nebude báť vrátiť na miesto prvej lásky a keď sa jej podarí, na perifériách a vo výzvach, s ktorými sa každý deň stretávame, stretnúť tú pieseň a ten pohľad, ktorý vyvolal pieseň a pohľad v našich zakladateľoch. Tak sa vyhneme riziku, že sa budeme odkazovať sami na seba, a zanecháme unavujúcu sebaľútosť, aby sme sa mohli stretnúť s pohľadom, ktorým nás Kristus i dnes naďalej hľadá, naďalej na nás hľadí, naďalej nás volá a pozýva k misii, tak ako to urobil pri tom prvom stretnutí, stretnutí prvej lásky...
Z homílie pápeža Františka v panamskej katedrále 26. januára 2019
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
