...Je pravda, že existuje niekto, voči komu je správne a vhodné byť neústupný, ale ten niekto som ja sám, je to moje ja. Prirodzene máme sklon byť neústupní voči iným a zhovievaví voči sebe, zatiaľ čo by to malo byť práve naopak: byť prísni voči sebe, zhovievaví voči iným. Už len takéto predsavzatie, ak by sme ho brali vážne, by stačilo na posvätenie nášho pôstu. Zbavilo by nás všetkých ostatných druhov pôstu a otvorilo by nás pre plodnejšiu a pokojnejšiu prácu v každej oblasti života Cirkvi.
Výborným cvičením v tomto smere je byť úprimný k sebe, keď v srdci súdime osobu, s ktorou nesúhlasíme. Keď si uvedomím, že vo svojom vnútri niekoho obviňujem, musím si dať pozor, aby som hneď nenadŕžal iba sebe. Musím prestať rozoberať stále svoje dôvody podobne, ako keď neustále žujem žuvačku. Namiesto toho sa mám pokúsiť vžiť do kože druhého, aby som pochopil jeho dôvody a zamyslel sa nad tým, čo by mi aj on mohol vyčítať.
Toto cvičenie sa musí vykonať nielen vzhľadom na konkrétnu osobu, ale aj vzhľadom na myšlienkový prúd, s ktorým nesúhlasím, a ním navrhované riešenie určitého problému, o ktorom sa diskutuje (na synode alebo inde). Príklad nám dáva svätý Tomáš Akvinský: na úvod každej svojej tézy uvádza dôvody svojho oponenta, ktoré nikdy nezľahčuje ani nezosmiešňuje, ale berie ich vážne, a potom na ne odpovedá svojím „Sed contra“, teda dôvodmi, ktoré považuje za najviac zodpovedajúce viere a morálke. Pýtajme sa sami seba (ja ako prvý): robíme to aj my?
Ježiš hovorí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. (...) Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ (Mt 7,1–3) Môžeme žiť, pýtame sa sami seba, bez toho, aby sme niekedy súdili? Nie je schopnosť súdiť súčasťou našej mentálnej štruktúry a darom od Boha? V Lukášovom spise po Ježišovom príkaze: „Nesúďte a nebudete súdení“ bezprostredne nasleduje, akoby chcel objasniť význam týchto slov, príkaz: „Neodsudzujte a nebudete odsúdení!“ (Lk 6,37) Nejde teda o to, aby sme odstránili súd z našich sŕdc, ale skôr o to, aby sme odstránili jed z nášho súdenia! To znamená zlobu, odsudzovanie, ostrakizmus.
Rodič, nadriadený, spovedník, sudca, každý, kto má nejakú zodpovednosť nad inými, musí súdiť. Niekedy je totiž práve súdenie typom služby, ktorú má človek vykonávať v spoločnosti alebo v Cirkvi. Sila kresťanskej lásky spočíva v tom, že dokáže zmeniť aj posudzovanie a z skutku nelásky ho premeniť na skutok lásky. Nie vlastnými silami, ale vďaka láske, ktorá „je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).
Na záver si zopakujme krásnu modlitbu, ktorá sa pripisuje svätému Františkovi z Assisi. (Možno nie je jeho, ale dokonale odráža jeho ducha):
Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja.
Daj, aby som vnášal lásku tam, kde panuje nenávisť;
odpustenie tam, kde sa množia urážky;
jednotu tam, kde vládne nesvornosť.
Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia;
vieru tým, čo pochybujú;
nádej tým, čo si zúfajú;
svetlo tým, čo tápu vo tmách;
A my dodávame:
Tam, kde je zloba, daj, aby som prinášal dobrotu.
Tam, kde je horkosť, nech prinesiem láskavosť!
Text zverejnený na webovej stránke TKKBS .
