...alebo reminiscencie na čítania Prvej pôstnej nedele.
Slovné spojenie sloboda voľby má častokrát vo víre modernej doby vo vzťahu k Bohu a jeho zákonu trpkastú príchuť. Častokrát sa za týmto vyjadrením skrýva postoj: "ani Boh mi do mojich vecí nebude hovoriť a niečo mi prikazovať!"
Takže chceme byť slobodní... a pritom si tak málo uvedomujeme, že všetko to naše pechorenie sa len vyjadruje, že ten skutočný a bytostný zápas v slobode voľby - ak sme na to sami - prehrávame. Ale poďme pekne po poriadku...
Rozprávka rajskej záhrady
Predpokladám, že hlavne tým skôr narodeným nie je potrebné nijako extra pripomínať staručkú francúzsku animovanú rozprávku o stvorení sveta, ktorú nadaboval pán Werich. Zlatučký deduško (Pán Boh) si spokojne sedí na obláčiku, prepletá nôžkami a teší sa, ako sa mu to všetko podarilo stvoriť, pričom s úľubou pozerá na prekrásny raj, v ktorom sa sladučko promenádujú Adam a Eva.
Čo sa však nestalo?! Eva, baba jedna zmyselná vyleští jablko, podá ho Adamovi a on zahryzne - Pán Boh sa vytočí, vyrazí Adama s Evou z raja a je tu problém!!! Náboženstvo má čo riešiť a kolobeh dejín sa môže odvíjať...
Je to však skutočne tak? Sú staré chaldejské vyjadrenia z prvých kapitol knihy Genezis len znôškou niečoho, čo je dávno v poznaní ľudstva prekonané a historicky zrevidované?
Aj keď nechcem, aby sa z tohoto príspevku stal medailónik biblickej exegézy a teológie, treba aspoň naznačiť, že tie staré vyjadrenia v sebe nosia úžasnú výpoveď drámy tohoto sveta. Rajská záhrada je totiž obrazným vyjadrením reality a dôsledkov prvotnej milosti; strom poznania dobra a zla poukazuje na slobodu, ktorá prvotnou spravodlivosťou nebola nijako umenšená. Biblicky dobro a zlo pozná jedine Boh sám. Nejedzte zo stromu poznania dobra a zla potom znamená: nechcite byť ako Boh, nepostavte sa proti svojmu Bohu, neodmietnite ho! A že človek z tohoto stromu jedol, vyjadruje ľudskú revoltu: Bože, vypadni! Toto je náš svet, my sme si tu Bohmi sami! Vyhnanie z raja je už len rešpektom Božím voči tejto ľudskej voľbe a zaslepenosti človeka.
Píšem zaslepenosti, lebo stačí len čítať ďalšie kapitoly knihy Genezis až po povolanie Abraháma, pričom si treba uvedomiť, že týchto prvých dvanásť kapitol nie je históriou, ale prahistóriou, v ktorej sa jedná o nadhľad na cestu ľudskej civilizácie v revolte voči Bohu, až po čas povolania Abraháma z chaldejského Uru.
A aká je to cesta? Nuž tie rajské túžby v nás zostali - túžba po láske, dobre, šťastí, pravde, spravodlivosti, večnosti... Ale človek bez Boha ich nebol schopný naplniť, ba čo viac - čím viac mal a dokázal, tým viac sa ponáral do bahna hriechu a neprávosti až do tej miery, že celé dejiny sa stali dejinami ľudskej zloby, krvi a šliapania po ľudskej dôstojnosti. A ako sa s touto realitou človek nedokázal vyrovnať - keďže na mieste Boha nedokázal stáť sám - postupne si vytváral modly svojho života...
Pôstny čas ako očný lekár duše
Už to môže znamenať veľký pokrok, ak z prvých kapitol knihy Genezis dokážeme čítať drámu človeka. Zostali by sme však len na polceste, ak by sme nedokázali ísť ďalej - vnímať to ako osobnú drámu svojho života.
Pôstny čas, do ktorého sme pred niekoľkými dňami vstúpili, má byť teda pomocou a cestou, na ktorej môžem v pravde vidieť v konkrétnych veciach môjho života revoltu, v ktorej sa na miesto Boha ja sám staviam, prípadne modly, ktoré si okolo seba vytváram.
Teda prvým krokom, resp. ovocím pôstneho obdobia má byť schopnosť pozerať Božou optikou na svoj život a vedieť skutočne a v pravde rozlišovať: vidieť na jednej strane revoltu, hriech, svoje modly (môžu byť veľmi moderné, skryté za veci, s ktorými pracujem, hodnoty, za ktoré bojujem, vztahy a túžby, za ktorými putujem) a na strane druhej neutíchajúce Božie volanie, náruč Božiu, ktorá je nám v Kristovi otvorená a cestu, ktorá je nám Božím slovom ukázaná.
Návrat, na ktorý nemám
Úryvok z listu Rimanom v druhom čítaní je súčasťou Pavlovho komplexného pohľadu na drámu a revoltu človeka. Súčasťou tohoto pohľadu je nielen volanie po obrátení sa k Bohu, ktorý nás k sebe volá vo svojom Synovi, ale aj vnímanie dôsledkov našej voľby: hriech a chýbajúca Božia sláva, ak kráčame v šľapajach Adamovej voľby, avšak ak Pánovi áno povieme, prísľub Božieho kráľovstva, požehnania, pomoci a vnútorného naplnenia sa môže pretaviť do nášho reálneho života.
V čom je problém?
V čom je teda problém? Tak teda povedzme Bohu ÁNO, na čo vlastne čakáme? ...skúsiť to síce môžeme, no veľmi rýchlo zistíme, že to nie je také jednoduché:
- často sme slepí, či oklamaní. Ako sa začal dialóg s Evou v knihe Genezis? Had totálne prekrútil Boží zákaz. Ako diabol hovorí s Ježišom v evanjeliu? Totálne trepe a klame, keď sľubuje, čo všetko dá Ježišovi, ak sa mu bude klaňať. ...a my často túto reč diabla votkanú do moderného sveta nebadáme.
- ak aj chápeme a slepí nie sme, sme slabí. Diabol ide ako na hotové a skúša to na Ježiša cez žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýchu života. Čo z toho sa nás netýka?
Ako to dokázať?!
Nuž parafrázujúc Pavlove slová - skrze i v moci Ježiša a s odvahou vytrvať. Sám Pán evanjeliovým svedectvom nám ukazuje ako na to:
- askézou, ako prostriedkom našej slobody a vnútornej sily. Štyridsať dní Ježišovho pôstu je biblickým pozvaním k radikalizmu a plnosti nášho pôstneho konania, ktoré nám má pomáhať k vnútornej slobode a pravdivosti i schopnosti premáhať naše slabosti.
- uveriť Bohu a snažiť sa žiť z Božieho slova. Možno sa potrebujeme znova vrátiť k uvedomeniu si drámy rajskej záhrady v skutkoch nášho vlastného života, aby sme uverili pravde slova, ktoré sa nám možno zdá byť veľmi náročným a radikálnym.
- vstúpiť do blízkosti Ježiša. Je to On, kto zvíťazil a je to On, kto učí i nás víťaziť. Pamätáme si ešte, ako sme si v slávení Kristovho krstu uvedomovali pozvanie nasledovať ho v moci Svätého Ducha? Kráčať s ním a žiť z Ducha, ktorého na nás vylieva, aby sme aj my sami dokázali mať účasť na jeho víťazstve.
Záleží na nás...
...či prichádzajúci pôstny čas budeme vnímať ako pakáreň, cez ktorú sa musí človek nejako preplaziť, alebo ako šancu a dar Boží, aby sme mohli zvíťaziť a ovocie Božej voľby zažiť.
__________
Foto: Peter Zimen, TK KBS
