Čo sa považuje za profesionálne v konaní profesionálnych rodičov? Ako sa v realite ukazuje nekonzistentnosť medzi teoretickými poznatkami a pragmatickými postojmi ľudí pracujúcich v oblasti sociálnoprávnej ochrany dieťaťa? Je možné, aby sa niektorí zainteresovaní vyjadrovali pozitívne k premiestňovaniu detí z rodín (napr. frázami "klobúk dole"), aj keď by sa dalo nájsť v mnohých prípadoch iné riešenie?

Pre začiatok by som krátko uviedol v čom je hlavný prínos toho, že na Slovensku existuje možnosť zriaďovať profesionálne rodiny (jedna z foriem prijatia dieťaťa do rodiny napr. z detského domova).
Pozitíva profesionálneho rodičovstva sú v rýchlom procese premiestnenia dieťaťa do rodiny, najmä keď sa to porovná napr. s vybavovaním pestúnskej starostlivosti alebo osvojenia. Tiež sú jeho klady v tom, že sa profesionálny rodič môže plne venovať dieťaťu, ktoré je rôznymi spôsobmi postihnuté, keďže profesionálne rodičovstvo umožňuje, aby profirodič nemusel chodiť do ďalšieho zamestnania, ale mohol byť celé dni s dieťaťom. Jeho výhoda je ale aj v lepšom finančnom zabezpečení rodiny.

Tak ako profesionálne rodičovstvo alebo jemu podobné inštitúty fungujú v niektorých západných krajinách, kde detské domovy takmer neexistujú a „detskými domovmi“ sú len profesionálni rodičia, tak to u nás žiaľ ešte nefunguje a ani dlho fungovať nebude. Z toho dôvodu vidím ako vhodné snažiť sa o umiestňovanie do pestúnskych a osvojiteľských rodín tie deti, ktoré nie sú v žiadnej profesionálnej rodine. Na Slovensku je z čoho vyberať. Je veľmi škodlivé pre dieťa, keď je znovu a znovu premiestňované alebo keď sú znovu a znovu popretŕhavané jeho vzťahy.

Je tu istý priestor predstaviť si hypotetické prípady, kedy by mohlo byť krátkodobé umiestnenie dieťaťa do profesionálnej rodiny a jeho následné premiestnenie do inej rodiny pozitívom. Napr., keď profirodičia by boli odborníkmi v psychológii alebo špeciálnej pedagogike, boli by schopní aj po osobnostnej stránke a u vážne emocionálne a pod. postihnutých detí by vedeli relatívne účinne korigovať ich poruchy. Aj vtedy by sa ale muselo veľmi citlivo posúdiť či pozitíva z takéhoto prístupu skutočne prevažujú nad opätovným spretŕhaním väzieb dieťaťa pri odchode z takejto rodiny do nejakej inej. Žiaľ asi len málokedy sa jedná u nás o skutočne opodstatnené prípady premiestnenia dieťaťa z profesionálnej rodiny.

Ako skutočne profesionálne vnímam, keď profesionálny rodič dokáže sám prejsť z profesionálnej rodičovskej starostlivosti napr. do pestúnskej starostlivosti, aby zabránil spôsobovaniu ďalších tráum dieťaťu a prehlbovaniu jeho deprivačných porúch. Vnímanie profesionality profirodín ako je rozšírené vo veľkej miere v súčasnosti v rámci slovenského kontextu považujem za škodlivé. Za profesionálne sa neraz považuje to, keď profirodičovi prejde cez ruky čo najviac detí a rodiča to vážnejšie nepoznačí.

Ak v prvom rade profesionálny rodič, ale aj riaditeľ detského domova či zamestnanci iných zainteresovaných organizácií nemajú záujem vynaložiť maximálnu snahu o udržanie dieťaťa v stálom rodinnom prostredí, je to len dôkazom toho, že im buď dostatočne nezáleží na blahu dieťaťa alebo nie sú schopní dostatočne v praxi realizovať svoje teoretické vedomosti.

Link na článok ukazujúci ako istá zamestnankyňa o.z Návrat vidí profesionalitu profesionálnych rodín.