S príchodom Adventu sa u mňa akoby začala prebúdzať tichá radosť z nastávajúcich Vianoc. Svetlo na adventnom venci, ktoré pribúda každý týždeň, je jasnejšie a malo by aj viac zaháňať tmu a neistotu v srdci.

Toto svetlo mi pripomína aj Písmo – Starý zákon, Knihy Machabejcov. V dobe veľkého útlaku Židovského národa, keď bol kráľom Antiochusom vydaný dekrét na odstránenie židovského náboženstva, sa hŕstka Židov pod vedením Machabejcov rozhodla brániť. Je zaujímavé, že velitelia nepriateľských vojsk útočili vždy v sobotu – v deň keď vedeli, že sa Židia nebudú brániť. Ale zodpovednosť Židov bola väčšia. Chytili sa zbraní v tento deň, aby nepomreli. Tak začalo povstanie, ktoré viedli Machabejskí bratia.
Advent vnímam ako výzvu. Svojim spôsobom by kľudne mohol byť vnímaný ako „povstanie“ proti mysleniu sveta. „Pripraviť sa na príchod Pána“ - často krát neviem, čo si mám predstaviť pod týmito slovami. Ale keď sa zamyslím nad mojim životom, situáciami, ktoré žijem, postupne sa mi rozvidnieva. Nie som síce vyzývaná bojovať so zbraňou ruke (skôr tak s prachovkou proti nekonečnému prachu :-), ako skôr na zápas v mojom vnútri. Na jednej strane si zápas vyžaduje nasadenie celého človeka, ale na druhej strane hlavu chladného stratéga. Zápas so stresom, nedostatkom času, s povinnosťami, a na druhej strane nestrácať z očí cieľ – spásu, ktorá sa nedá dosiahnuť skutkami z vlastných síl. Navonok to môže naozaj pôsobiť ako niečo nezlučiteľné ba priam protichodné. Podobne ako bitky Machabejcov a hľadanie oleja v ruinách chrámu. Ale je zaujímavé, že práve tými bitkami si nielen zachránili životy, ale vďaka nim oslobodili Sion, a opäť mohli Pánovi vzdať chválu.
Keď si premietnem dejiny ľudstva, úplny začiatok – pôvod alebo príčinu tohto zápasu vidím v dôstojnosti človeka. Boh do duše každého človeka vtlačil svoj obraz, ktorým nás vyzdvihol aj nad vznešenosť anjelov. Tak sme všetci bez rozdielu povolaní na plnosť života a na dokonalosť v láske – povolaní ku svätosti. Náš život – zmysel života nájdeme cez skutky lásky k druhým. Konajúc povinnosti pohnútkou lásky sa nevyčerpáme, nevzdialime sa od vnútorného života, ktorý prežívame s Pánom. Tieto naše dva životy sa stanú jedným. Nedajú sa oddeliť ako sa nedá oddeliť naša telesná schránka od pečate Božieho obrazu v nás. Sme to jednoducho my - Božie deti.
Z tohto pohľadu každodenné starosti, povinnosti – teda boje - nadobúdajú nový rozmer. Nebudú už rušivé, nebudú odvádzať pozornosť od cieľa – Príchodu Pána. lebo On – Láska chce a bude konať cez môj život. Už nemusím žiť s rozdeleným srdcom, pretože On sám bude cez modlitbu zjednocovať srdce.
Tu vidím veľkú odvahu a dôveru Machabejských bojovníkov, ktorú by som chcela žiť aj ja. Bojovali skutočne o život, ale zároveň boli veľmi jemní a v ruinách chrámu našli jedinú neporušenú ampulku oleja. Keď si predstavím tie ruiny, pováľané steny, kamene, krovie rástlo ako v lese,... a zapálili tú jedinú ampulku určenú na jeden deň – a svietila osem dní!!!
Kiež by som aj ja vedela urobiť všetko, čo sa odo mňa očakáva, aby som potom vedela dať priestor Bohu. Urobiť všetko a ďalej sa nechať prekvapovať Božou vernosťou. Nezmalomyseľnieť, nestrácať nádej zo zlyhaní, ale hľadieť na svetlo, ktoré narastá každým dňom Jeho pričinením. Čím ďalej tým viac očakávať príchod Pána s otvorenými rukami – vyprázdnenými skutkami lásky. Nehľadieť na starosti ako na niečo čo je prekážkou v modlitbe, čo vzďaľuje od ticha. Ale očakávať Toho, ktorý prichádza do môjho všedného dňa, do všetkých mojich aktivít – a v nich ho nachádzať. Nechať mu priestor, aby pokračoval tam, kde ja už končím so silami. Iba s Ním skrze jeho milosť, práve pre túto prítomnú chvíľu, môžeme dosiahnuť oslávený Sion a vzdávať mu chválu – s tou jedinou ampulkou oleja milostí na dnešný deň.