1. Jeho čas
Osobnosť a dielo Augustína, filozofa a teológa súčasne, sa zaraďuje do dejinného obdobia patristiky. Patristika zahŕňa obdobie asi od r. 100 až do r. 700. Toto obdobie, ako je aj mnohým istotne známe, je obdobím konštituovania kresťanstva ako náboženstva, je obdobím prvých cirkevných snemov, obdobie bludov a boja proti nim; obdobie systému cirkevných otcov, medzi ktorými vyniká osobnosť Augustína. Cirkev mu tak priznáva titul cirkevný otec (patristika - pater). V období patristiky boli známe dve skupiny osobností – skupina tých, čo odmietali vo svojich teologických úvahách filozofiu a druhá skupina, ktorí sa zas snažili zladiť filozofiu s teológiou, a to sa dialo rozličným spôsobom. Medzi tých, ktorí využívali grécke myslenie v prospech zjavenia patrí napr. aj Pavol, apoštol, ktorý je autorom početných spisov (listov) Nového zákona. A aj keď sám kladie do protikladu múdrosť filozofov a múdrosť Božiu (Porov. 1 Kor 2,1-16), v jeho učení možno badať isté prvky gréckeho myslenia pretransformované v prospech Zjavenia. Sústreďme však svoju pozornosť na Aurelia Augustina, ktorý patril medzi tých, ktorí si zobrali filozofiu ako pomocníčku pri svojich teologických úvahách.

2. O ňom

Aurelius Augustinus sa narodil 13. 11. 354 v Tagaste (Numídia) ako syn pohanského otca a kresťanskej matky. Ako sme už načrtli - patril k prvým filozofujúcim teológom raného kresťanstva. Jeho učenie malo ďalekosiahly vplyv na vývoj západného myslenia a kultúry. Augustínova osobnosť vytyčovala a stanovovala témy a problémy, ktoré charakterizujú západnú tradíciu kresťanskej teológie. Medzi jeho populárne a verejnosti najznámejšie spisy patria Vyznania (Conffesiones), O Božej obci (De civitate Dei), Proti akademikom , O pravom náboženstve (De vera religione lieber unus), O slobode vôle (De libero arbitrio), O Trojici (De Trinitate).
Mnohí odborníci skúmajúci Augustína tvrdia, že Augustinova filozofia nie je veľmi systematická; ale aj napriek tomu v jeho spisoch možno vycítiť a nájsť augustínskeho ducha.

3. Bolesť srdca

...neuveriteľným zápalom srdca som zahorel po nesmrteľnej múdrosti. Kde ju mám hľadať? Reval som od bolesti svojho srdca. Koľké muky, koľký plač! (Vyznania)
Celý Augustínov život bol poznačený hľadaním a túžbou. Hľadal spôsob ako zjednotiť kresťanskú vieru s klasickou kultúrou, v ktorej rástol. Spočiatku sa však priklonil k manicheizmu a stal sa jeho stúpencom na deväť dlhých rokov. Toto obdobie jeho hľadania pravdy v manicheizme skončilo veľkým sklamaním. Píše o tom v tretej knihe Vyznaní. Vyznania majú za cieľ podľa jeho slov – osláviť Božie milosrdenstvo, ktoré sa prejavilo v jeho živote v naozaj hojnej miere. Augustín prešiel aj skepticizmom, obrátil sa k Plotínovým dielam, ktorých vplyv na Augustínovo učenie je zjavný, a zakotvil v istom zmysle, ako sme už spomenuli, v novoplatonizme, ktorý považoval za vhodný spôsob, metódu zladenia kresťanského učenia s filozofiou.
Augustínova mladosť bola poznačená búrlivým životom. Na štúdiách v Kartágu sa spriatelí so skupinou študentov, ktorí sa nazývajú „buriči“. Žije s konkubínou, má s ňou syna. Svojím životom „bojuje“ proti kresťanskému náboženstvu. K veľkému obratu prichádza Augustín v 33 rokoch. Po úpornom hľadaní nachádza pravdu a kotví v kresťanstve, ktorému sa tak bránil. Jeho životná cesta a duch sú azda porovnateľné so Šaulom – Pavlom.
Augustín sa vracia do Afriky a zakladá tam istý druh laického kláštora, v ktorom sa s priateľmi chce venovať teologickým a filozofickým štúdiám. Napokon sa r. 391 stáva kňazom a v r. 395 biskupom v severoafrickom meste Hippo. Zomiera r. 430. Pre cirkevnú politiku nadobudol Augustín veľkého významu, a to ako bývalý prívrženec manicheizmu. Stal sa z neho horlivý bojovník v boji proti manicheizmu za kresťanské učenie. Svojimi početnými spismi vyvracal myšlienky pelagianizmu i donatizmu.
Obdobie krátko pred svojím obrátením opisuje Augustín takto:

Vtedy som si zaumienil, že keď nájdem múdrosť, zanechám všetky márne túžby a falošné klamstvá náruživostí. Hľa, prišiel tridsiaty rok, a ešte stále som sa zmietal v tom bahne. Dychtil som využiť prítomnosť, ktorá mi utekala a rozptyľovala ma, keď som si hovoril: „Zajtra ju nájdem, zajtra sa mi pravda zjaví a uchopím ju. (...) Kde ju mám hľadať? Kedy ju mám hľadať?(...) Nech zhynie všetko, zanechajme už raz tie márnosti a malichernosti, a dajme sa do hľadania pravdy. Život je biedny, smrť neistá. A keď príde nečakane, ako pôjdem z tohto života? (...)Boh by nebol nikdy vykonal pre nás toľko a takých vecí, keby sa telesnou smrťou dokončil aj život duše. Prečo teda váham zanechať nádej tohto sveta a neoddám sa celkom hľadaniu Boha a blaženého života? (Vyznania)

Zo slov Augustína veľmi silno cítiť jeho túžbu, smäd po pravde, ktorá by dala zmysel jeho (a nielen jeho) životu, bytiu. V uvedenom citáte spája tri termíny – múdrosť, pravdu a Boha. Chce nájsť múdrosť, túži po pravde a hľadá Boha. Celý život Augustínovho ducha je ponorený do hľadania a túžby. Jeho Vyznania sú celé preniknuté touto túžbou.

4. Kde nájdem pravdu?

Pravdu Augustinus nachádza v sebe samom, vo vnútri ľudskej duše, a to je v dejinách filozofie epochálny objav. Sám o tom píše vo Vyznaniach:

Ty jediný si vedel, čo trpím, a nikto z ľudí. (...) Napokon všetko došlo k tvojim ušiam, čo som reval od bolesti svojho srdca, poznal si moje túžby a svetlo mojich očí nebolo so mnou. To bolo vnútri, ja však vonku.

Augustinus hovorí: Nevychádzaj von, vráť sa späť do svojho vnútra! V ľudskom vnútri prebýva pravda. Centrom filozofie Augustína už nie je kozmos (svet), ako tomu bolo u gréckych filozofov, ale jednotlivý človek; u Augustína – filozofujúceho teológa, či teologizujúceho filozofa, jednotlivý človek ako Božie stvorenie žijúce v spoločenstve s inými ľuďmi.
Augustínova filozofia hľadajúca pravdu vo vnútri človeka sa konkretizuje v etike. Povedali sme, že u Augustína dochádza k zvratu – eticko-filozofická problematika dosahuje jedinečné prehĺbenie a zvnútornenie; ťažisko sa v kresťanskej filozofii presúva na človeka, na vnútro, ktoré Augustín odvážne odhaľuje najmä vo Vyznaniach. V tom je veľký rozdiel medzi Augustínom a gréckymi filozofmi (napr. Aristotelova etika je zameraná úplne na vonkajšie vzťahy). Augustínom sa začína rozhodujúci zlom. Augustín hovorí, že mravné pravdy majú svoj pôvod vo vnútri človeka, sú dané Bohom a sú uchopiteľné určitým druhom netelesného svetla, svetlom Ducha Sv. (tzv. teória iluminácie). Pozerajúc do seba človek odkrýva návody k svojmu správaniu sa. Podstatné nie je to, ako skutky vyzerajú, ale to, v akom duchu boli uskutočnené.

5. Všetko, čo je, je dobré
Všetky veci si stvoril dobré a niet ničoho, čo by si ty nebol stvoril. A hoci si nestvoril všetky veci jednaké, predsa sú všetky dobré... (Vyznania)

Augustín:

Usiloval som sa pochopiť tvrdenie, že príčinou zla je naša slobodná vôľa a spravodlivý je tvoj súd, ktorým nás odsudzuješ na utrpenie. …dvíhalo ma vedomie, že mám slobodnú vôľu, ako že som živý. Keď som niečo chcel, alebo nechcel, bol som si istý, že to chcem alebo nechcem ja, a nikto iný. Pomaličky som si začal uvedomovať, že tam je príčina môjho hriechu.

Príčinu zla vidí Augustín vo vôli človeka. Zreteľne badať, že v problematike dobra a zla u Augustína začína hrať hlavnú rolu vôľa (hlavne v jeho ranom období). Dobro alebo zlo skutkov spočíva vo vôli, v ktorej boli uskutočnené. Známa je Augustínova výpoveď: Aby ľudí urobil slobodnými, urobil ich svätokrádežnými. Teda urobil ich schopnými hriechu, schopnými slobody, schopnými rozhodnúť sa hoc aj pre zlo...

Augustína však túžba po pravde, túžba prísť na koreň veci, ženie dopredu; mohli by sme povedať, že mu nedáva spávať, čo aj sám dosvedčuje:

Ale znova som sa spytoval: „Kto ma stvoril? Či nie môj Boh, ktorý nielenže je dobrý, ale je dobrota sama? Odkiaľ je to teda, že chcem zlo a nemám rád dobro a preto zasluhujem trest? Kto teda vložil a zasadil do mňa semeno horkosti, keď som celý stvorený najsladším Bohom? Keď je pôvodcom diabol, odkiaľže je diabol? A keď sa on sám svojou prevrátenou vôľou stal z anjela diablom, odkiaľ sa v ňom vzala tá zlá vôľa, aby sa stal diablom, keď bol najlepším Stvoriteľom stvorený celkom dobrým anjelom?

Augustín hľadá príčinu zla ako takého. Zaoberá sa ním nielen ako filozof ale aj ako teológ (cirkevný otec, apologéta), čo je v uvedených slovách veľmi zjavné – hľadá príčinu i argumenty v dejinách spásy, v učení kresťanstva o stvorení, dedičnom hriechu atď. Problém pôvodu zla hnala Augustínovho ducho do úzkosti:

To všetko otriasalo mojím srdcom, lebo smrť ma desila a pravda sa nedala nájsť. Neprestával som však hľadať, odkiaľ je zlo, a nemohol som nájsť nijaké východisko. (...) Koľké muky znova sa rodiaceho môjho srdca, koľký plač.

Pripúšťa:

Hľadal som pôvod zla a hľadal som ho zle... Dobrý je (Boh) a stvoril všetko dobré, hľa, ako objíma a naplňuje všetko. Kde je teda zlo, odkiaľ a ako sa sem dostalo? (...) Či azda vôbec nejestvuje? (...) Odkiaľ je teda, keď dobrý Boh stvoril všetko dobré?

Augustín sa tu už približuje k chápaniu zla, ktoré nemá vlastnú existenciu (teodícea). Zlo je neprítomnosť dobra, ako je choroba neprítomnosť zdravia, staroba neprítomnosť mladosti atď. Dostáva sa ku knihám platonikov a z nich vychádza vo svojich ďalších úvahách o zle a dobre.
Pozoroval som ostatné veci (...) a nahliadol som, že nemajú ani absolútneho bytia, ani absolútneho nebytia. Bytie majú síce, lebo sú od teba: nebytie tiež, lebo nie sú tým, čím si ty (Boh). Prišiel som na to, že veci, ktoré sú porušiteľné, sú dobré. (...) Kým teda jestvujú, sú dobré, lebo čokoľvek jestvuje, je dobré. A tak dochádzam k záveru, že zlo, ktorého pôvod som toľko hľadal, nie je substanciou, lebo keby bolo substanciou, muselo by byť dobrom. (...) Tak som konečne nahliadol, že si všetky veci stvoril dobré a že niet ničoho, čo by si ty nebol stvoril. A hoci si nestvoril všetky veci jednaké, predsa sú všetky dobré, lebo aj osebe sú dobré. (...) V tebe niet nijakého zla, a nielen v tebe, ale v celom tvojom stvorení.

Teda podľa Augustína je všetko, čo je, dobré. Považuje zlo za metafyzické nič. Je to popretie dobra, nedostatok (privatio) dobra, nedovolenie dobru, aby prišlo do činnosti. Teda nie je to nejaká samostatná substancia, ale len nedostatok v uplatnení sa substancie dobra. Boh nestvoril zlo ako také. Čo Boh stvoril, bytie človeka, to je dobré. Aj ľudská sloboda je dobrá. Vôbec všetko je dobré. Ba aj akt, ktorým človek hreší, je vo svojej bytostnej akosti dobrý. Zlo je len smer aktu, zameranie aktu, zneužitie slobody, ktorá dáva bytostnú plnosť aktu. S touto otázkou súvisí aj otázka spoluúčinkovania Boha a človeka. Boh všetko robí, teda aj akt človeka? Aj akt zlý a dobrý? Keď Boh všade účinkuje, vtedy sa môže stať len to, čo on chce, uplatňuje sa len jeho vôľa. Kde je potom sloboda človeka? Ako môže byť človek za svoj skutok zodpovedný? Tu je najťažší problém, problém milosti a slobodnej vôle, s ktorým sa Augustín boril. Augustín to riešil takto: čím väčšmi sa Boh uplatňuje v človeku, tým väčšmi sa stáva človek človekom... Čím mocnejšie účinkuje Boh v človeku, tým je človek slobodnejší.
Boh podľa Augustína, a teda aj kresťanského učenia, nie je nijako príčinou morálneho zla. Boh ho len, rešpektujúc ľudskú slobodu, dopúšťa. Napokon sa u Augustína (in: De civitate Dei) môžeme stretnúť aj s názorom, že Boh aj zlo môže a aj využíva na dobrý cieľ.
Žiada sa nám ešte zdôrazniť jeden aspekt Augustínovho učenia, a tým je Božia milosť. Augustín načiera do dejín spásy a hovorí, že prarodičmi (Adam a Eva) bola prvým hriechom sloboda ľudí naklonená k zlu, ľudská prirodzenosť je odvtedy náchylná na hriech . Človek nemá na konanie dobra dosť vlastnej sily, potrebuje k tomu milosť Božiu.

6. Nespokojné je naše srdce...
Aurelius Augustinus. Divoký hľadajúci muž. Jeho život a duchovnosť nenechá človeka na pokoji a zasahuje do sŕdc ľudí.
Vo Vyznaniach píše:
Pre seba si nás stvoril, ó Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe. (Vyznania)
Augustín intenzívne hľadal Boha, keď ho našiel, zasvätil sa mu úplne. Napísal: Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha.
Hľadanie Boha je motívom špirituality Augustína. Viera a láska je hľadaním pravdy, múdrosti, Boha. Existencia Boha je však tak nehmatateľná, že sa nikdy nemôže prísť k podstate jeho poznania. Boh sa viac hľadá, túži sa po ňom, viac sa miluje. Nájsť Boha znamená nájsť radosť – stvoril si nás pre seba, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v Tebe.
Ako hľadať a kde nájsť ? Cestou vnútra, hovorí sv. Augustín, cez rozjímanie. Odkaz sv. Augustína znie: Nevyjdi zo seba, vráť sa do seba, pravda býva vo vnútri človeka, vstúp do svojho vnútra, do svojho srdca. Teda skús prísť tam, kde svetlo nášho rozumu prijíma pravé svetlo.
Zvlášť sa nám môže zdať, že Augustín sa obracia predovšetkým na dnešného človeka, ktorý je tak vzdialený sám sebe, vzdialený vlastnej dôstojnosti, neustále hľadajúci (ako Augustín), aj keď neusporiadane, vlastnú identitu, vyrušovaný mnohými vecami, ktoré ho obklopujú a pobádajú k ilúzii, že nimi naplní svoje prázdne vnútro, ktoré je prázdne, lebo v ňom nie je Boh. Iba vtedy, keď nájde sám seba, zostúpi so hlbín svojej duše, môže človek nájsť Boha.
:-)