Keď som ho spoznal, bol to starý zhrbený deduško o paličke, ktorý nechýbal na žiadnej modlitbe v katedrále a večne pýtal väčší ruženec, pretože v jeho veľkých rukách sa skoro každý "obyčajný" stratil.

Postupne som sa o ňom dozvedel viac. Študoval v seminári v Shkodre. Len 3 mesiace pred vysviackou prišiel komunizmus a jeho sviatostné kňazstvo sa stalo nemožným. Keďže ovládal 5 cudzích jazykov, bol pre režim nebezpečný. Oženil sa a očakával pád komunizmu. Dočkal sa ho.

Odkedy sme sa spoznali, prešlo pár rokov, zo mňa sa stal kňaz a po príchode do Rreshenu som sa ako kaplán ujal spovedania chorých. Keďže medzi časom starkému zistili rakovinu prostaty, stal sa jedným z ľudí na zozname prvopiatkového spovedania. Nikdy mi nepovedal inak, ako "môj duchovný otec."

Kým vládal, stále bol vonku, prechádzal sa, prišiel do katedrálky... Práve preto som ho často nenašiel doma. Ako si to len vedel vyčítať...

Dvakrát ho hospitalizovali, no kým som stihol prísť do nemocnice s tým, že mu vyslúžim sviatosti, chlapa nebolo. Jednoducho sa postavil, že ide domov. Tretí krát som to stihol. Mali ho operovať. Vyspovedal sa, prijal pomazanie a Eucharistiu. Deň po operácii bol zasa na nohách a brázdil ulice Rreshenu. Nezmar...

No od operácie začal viditeľne chradnúť. Už nevládal chodiť. Vždy ho trápilo, že na sviatky alebo v nedeľu nebol na sv. omši a nikdy si nedal vysvetliť, že to nie je hriech. Posledné mesiace pripútaný na posteli s jeho večným "som najväčší hriešnik na svete". Len Pán Boh vie, ako strašne ho bolelo a trápilo, že sa nestal kňazom; len Pán vie, ako mu trhalo srdce pri spomienke na to, že počul v rádii priamo zo súdnej siene prenos procesu svojho rektora a neskôr niektorých starších spolubratov. Strašne si to vyčítal. Aj keď si nemal čo. Akoby sa nevedel zmieriť s tým, že nemohol zomrieť ako mučeník. Často mi vravel "otec, ty ma máš v rukách. Ty máš v rukách všetky moje hriechy. Prosím ťa, modli sa za mňa."

Keď som k nemu prišiel na prvý piatok tohto mesiaca, bol na tom už veľmi biedne. Ledva rozprával a takmer ani nejedol. Ani Eucharistiu nedokázal prijať.

O pár dní sme ho navštívili s otcom biskupom. Už ani nerozprával. Len stále tá veľká bolesť v očiach.

Dnes poobede mi volala sestrička, čo bola práve u neho doma. Prosila ma, aby som prišiel, že zomiera. Pomodlili sme sa pri ňom ruženec k Božiemu Milosrdenstvu, 51. žalm, dal som mu absolúciu s úplnými odpustkami a zavolal otcovi biskupovi, že Nikolla odchádza k Otcovi. Keď som položil telefón, posledný krát vydýchol.

Odišiel tak krásne, tak pokojne... Po 93 rokoch života odišiel do domu Otca. Verím, že dobrý Pán bude k nemu milosrdnejší, ako bol k sebe on sám. Viem, že mu nebude vyčítať nič z toho, čo ho tak veľmi ťažilo.

Nikolla, odpočívaj v pokoji!