Istota, ktorú prináša veda, je úplne odlišná od istoty, ktorú prináša viera. Tá posledná je omnoho hlbšia. Nemôže byť otrasená dôkazmi. Podobá sa istote, ktorú dáva jasnovidectvo ... Vedeckým pozorovaním bolo zistené, že jasnovidectvo a telepatia jestvujú. In: Alexis Carrel: Človek, tvor neznámy.

Prečo verím? Neviem.
Nie preto, lebo mi moja viera prisľubuje šťastnú budúcnosť.
Nie preto, lebo je s ňou život jednoduchší.
Neviem, prečo verím...
Možno to chce dlhšiu úvahu. Človek potrebuje na všetko čas.
Čas je predpokladom ľudského spôsobu bytia, teda aj ľudského poznávania.
Hm. Asi nad tým budem premýšľať dosť dlho. Prichádzať k čiastočným záverom, meniť názory, vracať sa a stále dokola. Až ma z toho rozbolí hlava a srdce. Predovšetkým srdce. :(

Naozaj neviem, prečo verím v to, v čo verím. Ale verím. A aj keď si zvyknem svoju vieru konfrontovať s rozumom, som si istá, že ten nemá na svedomí moju vieru. Aj keď jej zvykne dávať často za pravdu, k viere som neprišla som rozumovaním.
Taktiež za moju vieru nemôže veľkolepé zjavenie. Najväčšie udalosti života vraj prichádzajú v tichu. Bola som pokrstená a chodila som kedy-tedy v nedeľu do kostola...určite to mnohí poznajú. Skutočný akt viery si však na seba nechal počkať.

Uverí ľahšie človek, pre ktorého sú veci spojené s vierou – život v náboženskej komunite, sviatky, kostol... – všedné, každodenné, alebo ten, pre ktorého sú nové, výnimočné?

Opäť neviem odpovedať. Je ťažké vystúpiť z priemeru, zo všednosti. Ako nám, čo vidíme od narodenia, je občas ťažké žasnúť nad vychádzajúcim slnkom, nad farbou oblohy a kvetov, tak môže byť pre toho, ktorý žije v náboženskom prostredí, ťažké skutočne uveriť.
Aké ťažké môže byť veriť... Kto má vieru na svedomí? Môžem si ju zaslúžiť? Čím?

Viera je dar. Boží dar je vždy z milosti. V biblickom poňatí z milosti je z lásky. A z lásky znamená zadarmo. Bodka.

Čo ďalej? „Kudy, kam?“

Teraz, keď verím, môžem o viere premýšľať. Mám skúsenosť, že nie naopak. Rozum by ma k viere nepriviedol. Niektoré veci spoznávam lepšie zmyslami, iné rozumom, iné vierou. A často sú si nápomocné všetky. Napriek tomu tvrdím, že snažiť sa dospieť k viere rozumom je ako stavať dom na piesku. Riziko zrútenia je príliš veľké. Aj malé bábo spoznáva najprv svet prostredníctvom zmyslov, rozum ešte nehrá veľkú úlohu. Neskôr začne usudzovať. Takisto abstraktné myslenie človek nadobúda neskôr. Všetko má svoj čas. (Kaz :) Opäť čas.

Vieme však, že čas nie vždy bol. Jestvuje teória, podľa ktorého začal plynúť až so stvorením, resp. so vznikom hmoty, stvorenia... Čas nebol, bol, je, bude a nebude. :) (ale to som sa zas zamotala... o čase inokedy :o)

Kedy je čas veriť? Prečo jeden verí ako 15-ročný a druhý si láme hlavu nad vierou v sedemdesiatke? Môže sa niekomu vyčítať, že neverí? (ach, len to nie... stačí, že si vyčítame, že neveríme v to isté :o)

Neviem, prečo v teba verím, môj neznámy Bože! Neviem, neviem, neviem. Prečo som zrazu, v jednom jedinom okamihu, ktorý nebol navonok ničím zvláštnym, žiadne fanfáry, ani svetlo z neba, žiadna kázeň, ani kniha, nik, iba jedine Ty... prečo som razom vedela, že už verím. Moja viera mala svoj počiatok v čase. (Môže mať v ňom aj svoj koniec? ...)

Stalo sa to podobne, ako keď sa človek zaľúbi. Zrazu začne ľúbiť. A nevie prečo. Láska pozná dôvody, ktoré rozum nepozná... povedal by ktosi známy. Neľúbime pre dobré vlastnosti človeka, nie pre to, čo nám je schopný poskytnúť. Iba ľúbime. (Inak láska je tiež istý spôsob poznávania... o tom inokedy...)

Augustín dobre opisuje svoje stavy pri obrátení (či obracaní? :D -
Tak som sa trápil a mučil a sám seba som obviňoval omnoho viac než inokedy, skrúcal a obracal som sa vo svojich okovách, aby som sa z nich vyslobodil... V tajomnom kútiku môjho vnútra dorážal si na mňa, Pane. (...) Čím väčšmi sa približovala rozhodná chvíľa, v ktorej som sa mal premeniť, tým väčšiu hrôzu mi naháňala. Rozpútala sa nesmierna búrka, po ktorej nasledoval obrovský príval sĺz. Chcejúc dať slzám a plaču slobodný priebeh, poodišiel som od Alipia – samota sa mi videla byť vhodnejšou k tomu. (...) Ako dlho? Ako dlho ešte? Zajtra a opäť zajtra? (...) Koľké muky znova sa rodiaceho môjho srdca, koľký plač! Tvoje uši to počuli a nevedel som. A zatiaľ, čo som v tichosti usilovne hľadal, tajené úzkosti môjho ducha boli hlasitým volaním k tebe. Napokon všetko došlo k tvojim ušiam, čo som reval od bolesti svojho srdca, poznal si moje túžby a svetlo mojich očí nebolo so mnou. To bolo vnútri, ja však vonku.
Vnútornými pichľavými tŕňmi poháňal si ma, aby som nikde nemal pokoj, kým svojím vnútorným zrakom neuvidím istotu o tebe.

Presne takto som sa cítila. A ešte často po tom zásadnom okamihu sa tak cítim. Prehadzujem sa na posteli, roním slzy do vankúša, túžim vyjsť na púšť a vykričať svoju bolesť. Trhá mi srdce. Teraz viem, kto to má na svedomí. Nikdy predtým som nič podobné nezažila. A neviedla som sama v sebe žiadne učené reflexie. Nezaujímalo ma, či ten Boh, kvôli ktorému akože chodím do kostola, je, alebo nie je. Bol mi ľahostajný. Nie je? Dobre. Je? Tiež dobre. Nech si je...

Keď sa to stalo, keď som akoby precitla. Vedela som, že je to On. Zrazu som to vedela. A odvtedy ma zvykne prepadnúť... Nechce ma nechať na pokoji. Nechce mi byť ľahostajný. Nedovolí mi na Neho zabudnúť.
Som slabá, s mojimi silami by som ďaleko neprišla... Viem, že nežijem tak, ako sa patrí na človeka, ktorý uveril. Nezaslúžila som si vieru. Predsa prišla. A nebyť Jeho, tak aj odíde.
Začínam si uvedomovať, aký poklad mám v rukách. Alebo - aký poklad ma drží v rukách.

Myslím si, že aj Augustín, hoci sa píše, že hľadal predtým Boha rozumovo... že aj on ho našiel podobným spôsobom ako ja. Či lepšie povedané – Boh si našiel jeho.
Boh mu bol ľahostajný, tak ako mne. Jeho existencia ho nezaujímala. Až raz uveril. A razom vedel, že to, čo mu nedá spávať je Boh. Ten, ktorého má na háku.

Ako sa zdá, Boh nemal na háku jeho... hm.

O viere je toho popísané dosť, určite sa k tomuto fenoménu ešte aj ja vrátim. Nateraz však svoju úvahu končím.
„To be continued“ :))

Na indexe mám nalepené slová: Viera je dôkazom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. (Hebr 11, 1)

Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. (1 Kor 13,12)

NECH ŽIJÚ HRANICE POZNANIA, KTORÉ MA OBČAS PRIVÁDZAJÚ DO ZÚFALSTVA!