Na tanec kráľa Dávida pred Pánom (2 Sam 6, 1 -23),
som si spomenula,
keď malá,
ani nie trojročná Emka,
vyšla v kostole z lavice a začala sa točiť.
Mali sme hodinovú poklonu pred Sviatosťou Oltárnou
v sprievode skupiny „audience*“.
Hrajú, spievajú.
My ostatní kľačíme, sedíme, pohrúžení do svojich myšlienok.
A mála Emka,
s úsmevom,
akým sa vie usmievať len ona,
sa tichúčko točí.
Žiari z nej radosť.
No po minútke-dvoch, končí v náručí maminy.
Po chvíľke, spolu s ňou, z kostola odchádza.
Kým stihnú zatvoriť dvere, počuť jej detský hlások:
„Ale ja som chcela ešte inak tancovať.“
Ktovie,
čo sa v ten večer Bohu viac páčilo.
Vážne tváre nás dospelých či radostný tanec malého dievčatka?
- blog používateľa Margita Žiaková
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač