Mnohokrát v živote sme pocítili, že nás druhí nespravodlivo súdia či posudzujú, že nás okolie nechápe a neprijíma. Nikto z nás sa tomu nevyhne. V tej chvíli sa nám chce vždy kričať:
„ To predsa nie je pravda! To je také nespravodlivé!"
Zakúsiť na sebe posudzovanie a odsudzovanie druhými, nenechať sa tým zraniť a ešte odpustiť, to skutočne nie je ľahké, zvlášť pokiaľ sme naozaj neurobili nič zlé. V takej chvíli sa väčšinou cítime ukrivdení, nepochopení, opustení. Tieto životné situácie v nás prebúdzajú hnev, pokúšajú nás, aby sme sa ľudsky obhajovali alebo pomýšľali na odplatu.
Inokedy nás uzavrú do horkosti a bezmocnej sebaľútosti. Takmer vždy však so sebou nesú stratu dôvery v ľudí okolo nás. Niekedy dokonca i zranenie dôvery v Boha alebo aspoň v jeho služobníkov, v cirkev.
Ježiš sám na sebe prežil bolesť nespravodlivého osočovania. Rozumie nám, keď prežívame podobné situácie. Zverme mu svoje sklamanie a bolesť z posudzovania druhými, z ich bolestných poznámok na našu adresu, z ich ohovárania a neprijatia.
Len Ježiš nám môže dať silu, aby naše srdce nezatvrdlo a aby sme nestratili lásku a úctu k tým, ktorí nám ublížili. On nám môže dať aj silu k veľkodušnosti, aby sme sa neodplácali rovnakým zlom.
Veď i pre nás platia Ježišove slová: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Mt 7 1-2).
Vojtěch Kodet: Jeho rany nás uzdravili (karmelitánske nakladateľstvo)
