Bože môj, zverujem sa Tvojim rukám.
Modeluj ma, túto biednu hlinu, ako hrnčiar modeluje nádoby.
Daj jej formu, a potom ju rozbi, ako bol rozbitý život môjho brata Johna.
Nárokuj si! Povedz, čo chceš, aby som konal!
Čo čakáš odo mňa?
Daruj mi lásku jedinečnú, bezhraničnú, lásku ku krížu.
Ale nie ku krížom hrdinov, pod ktorými by sa nadúvala moja hruď,
ale k dobrým krížom, krížom bezvýznamným, ku ktorým sa cíti taká nechuť,
ku krížom, čo stretávame každodenne.
Keď mi iní protirečia, keď mnou iní pohŕdajú,
keď ma šľahne neúspech, keď ma iní nepravdivo posudzujú,
keď si ma iní ani len nevšimnú,
keď sú ku mne studení a ľahostajní, keď ma odsúdia,
keď sa môj duch bude zvierať v úzkosti, keď sa do mňa zahryzne choroba,
keď sa ocitnem v hmlách bezútešných a vo vyprahnutosti srdca...
Vtedy bude zjavné, že Ťa milujem, a to ma uspokojí,
hoci ja o tom vedieť nebudem.
Takto sa modlieval Robert Kennedy potom,
ako zavraždili jeho brata a prezidenta Johna.
Ján Maga – Týždenník