...Drahí bratia a sestry, chcem vám tiež povedať, že žiť blahoslavenstvá si nevyžaduje robiť senzačné gestá. Pozrime sa na Ježiša: nezanechal nijakú knihu, neskonštruoval nič impozantné. Keď nám hovorí, ako žiť, nežiada budovať obrovské diela alebo sa vyznačiť konaním výnimočných činov. Žiada nás zrealizovať iba jedno jediné umelecké dielo, možné pre všetkých: dielo nášho života. Blahoslavenstvá sú teda cestovnou mapou života: nevyžadujú si nadľudské činy, ale napodobňovanie Ježiša v každodennom živote. Pozývajú nás udržiavať si naše srdce čisté, praktizovať miernosť a spravodlivosť napriek všetkému, byť milosrdnými ku všetkým, prežívať trápenia v zjednotení s Bohom. Je to svätosť každodenného života, ktorá nepotrebuje zázraky a neobyčajné znamenia. Blahoslavenstvá nie sú pre nadľudí, ale pre tých, ktorí v každodennom živote musia čeliť výzvam a skúškam. Kto ich žije, ako žiada Ježiš, robí svet čistým. Je ako strom, ktorý aj vo vyprahnutej pôde každý deň do seba nasáva zamorený vzduch a vypúšťa kyslík. Prajem vám, aby ste boli takíto, pevne zakorenení v Kristovi, v Ježišovi a pripravení robiť dobro každému okolo vás. Vaše spoločenstvá nech sú oázami pokoja.

..„Kresťanský život nie je akýsi karneval, nie je neustálou oslavou a radosťou; kresťanský život má nádherné momenty a tiež ťažké momenty, momenty  vlažnosti, suchopárnosti, kde nič nedáva zmysel ... Je to moment neútechy. A v tomto momente – spôsobenom či už vnútorným prenasledovaním alebo vnútorným stavom duše – autor Listu Hebrejom hovorí: «Potrebujete vytrvalosť». Áno. Avšak prečo vytrvalosť? «Aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie». Potrebujeme vytrvalosť, aby sme dospeli k prísľubu.

Videli sme toto krásne divadlo o Strome života, ktoré nám ukazuje, že život, ktorý nám Ježiš dáva, je príbehom lásky; príbehom života, ktorý sa túži zmiešať s tým naším a zapustiť korene do zeme každého z nás. Ten život ale nie je spása „zavesená na oblaku“ (cloud) v očakávaní, že si ju stiahneme (download), ani nejaká nová „aplikácia“, ktorú treba objaviť, či nejaké mentálne cvičenie, ktoré je ovocím techniky osobnostného rastu. Boh nám neponúka ani žiaden „návod“ (tutorial) na vyhľadávanie najnovších správ. Spása, ktorú nám dáva do daru, je pozvaním aktívne sa zúčastniť na jednom príbehu lásky, ktorý sa pretína s našimi príbehmi, ktorý žije a chce sa zrodiť medzi nami, aby sme mohli prinášať ovocie tam, kde sme, takí, akí sme a s kým sme. Tam prichádza Pán sadiť a usadiť sa; on prvý vraví „áno“ nášmu životu, on je vždy prvý. On je prvým, kto hovorí „áno“ nášmu príbehu a praje si, aby sme aj my povedali „áno“ spolu s ním. On nás vždy predchádza, je prvý.

...Únava z cesty prichádza a dáva sa pocítiť. Či sa to človeku páči alebo nie, táto únava existuje a je dobré mať tú istú odvahu, akú mal Učiteľ, a povedať: „Daj sa mi napiť!“ Ako sa to udialo Samaritánke a môže sa tiež udiať každému z nás, nechceme uhášať smäd hocijakou vodou, ale „prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14). Vieme, ako vedela aj Samaritánka, ktorá roky prinášala prázdne nádoby nevydarených lások, že nie hocijaké slovo môže pomôcť opäť nabrať sily a proroctvo  v poslaní. Nie hocijaká novosť, akokoľvek lákavá by sa mohla zdať, môže zmierniť smäd. Vieme, ako vedela i samaritánska žena, že ani poznanie náboženstva, zdôvodnenie si prijatých rozhodnutí a tradícií z minulosti či súčasných novostí z nás neurobia vždy tých, čo budú prinášať svoje ovocie a zanietene sa budú klaňať v Duchu a pravde (porov. Jn 4,23).

...Počuli sme pred chvíľou pri predstavení zástav, že prichádzame z rozličných kultúr a národov, hovoríme rozdielnymi jazykmi, rozlične sa obliekame. Každý z našich národov prežil iné dejiny a okolnosti. V koľkých veciach sa môžeme odlišovať! Ale nič z toho nebránilo tomu, aby sme sa mohli stretnúť. Toľké rozdiely neboli prekážkou toho, aby sme sa stretli a boli spolu, zabávali sa spoločne, spoločne oslavovali, spolu vyznávali Ježiša Krista. Nijaké rozdiely nás nezastavili.

...Môžeme si položiť otázku: Mám srdce tvrdé, mám srdce neprístupné? Dávam svojmu srdcu rásť? Bojím sa jeho rastu? Rastie vždy skrze skúšky, ťažkosti, rastie tak ako my všetci od detstva: chodiť sa učíme padajúc. Kým sme prešli od batolenia sa ku krokom, koľkokrát sme padli! Ale cez ťažkosti sa rastie.“

Tvrdosť srdca súvisí s jeho uzavretosťou. Tento postoj je škodlivý, je to malodušnosť, vysvetlil pápež František: „Malodušnosť je  nepekný postoj u kresťana, chýba mu odvaha žiť. Uzatvára sa. Je malodušný.“

...Mať Vianoce teda znamená prijať na zemi prekvapenia Neba. Nemôžeme žiť čisto pozemsky, keď Nebo prinieslo na svet svoje novosti. Vianoce otvárajú novú epochu, kde sa život neprogramuje, ale sa daruje; kde sa viac nežije pre seba, podľa vlastnej chuti, ale pre Boha; a s Bohom, pretože od Vianoc je Boh tým „Bohom-s-nami“, ktorý žije s nami, ktorý s nami kráča. Prežívať Vianoce znamená nechať sa otriasť ich prekvapivou novosťou. Ježišovo narodenie neponúka upokojujúce sálanie krbu, ale Božie zimomriavky, ktoré trasú dejinami. Vianoce sú víťazstvom pokory nad aroganciou, jednoduchosti nad oplývaním, ticha nad hlukom, modlitby nad „mojím časom“, Boha nad mojím ja.

Mať Vianoce znamená konať ako Ježiš, ktorý prišiel pre nás núdznych, a zostúpiť k tomu, kto nás potrebuje. Znamená to konať ako Mária: dôverovať v poddajnosti Bohu, aj bez toho, aby sme chápali, čo urobí. Mať Vianoce znamená konať tak, ako Jozef: vstať, aby sme uskutočnili to, čo chce Boh, aj keď to nie je podľa našich plánov. Svätý Jozef je prekvapivý: v evanjeliu nikdy neprehovorí, nie je tam ani jedno Jozefovo slovo; a Pán k nemu hovorí v tichu, hovorí k nemu práve v spánku. Vianoce znamenajú dať prednosť tichému hlasu Boha pred hrmotom konzumizmu. Ak budeme vedieť zotrvať v tichu pred jasličkami, Vianoce budú aj pre nás prekvapením, a nie už dávno videnou vecou. Zotrvať v tichu pred jasličkami: toto je pozvanie k Vianociam. Vyhraď si trocha času, choď k jasličkám a zotrvaj v tichu. A budeš cítiť a vidieť prekvapenie.