….Pán Ježiš prišiel, aby daroval svetu život a robí tak stále spôsobom, ktorý je výzvou pre obmedzenosť našich predpokladov, priemernosť našich očakávaní a povrchnosť nášho intelektualizmu; spochybňuje naše názory a istoty, čím nás pozýva vykročiť k novým horizontom, ktoré dávajú priestor na iný spôsob budovania skutočnosti. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, «kto príde ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nebude žízniť».

Všetok ten ľud zistil, že jeho hlad po chlebe mal aj iné mená: hlad po Bohu, po bratstve, stretnutí a spoločnej oslave.

Zvykli sme si jesť tvrdý chlieb dezinformácie a dopadli sme ako zdiskreditovaní, onálepkovaní a potupení väzni; uverili sme tomu, že konformizmus uhasí náš smäd a uspokojili sme sa s ľahostajnosťou a nezáujmom; nasycovali sme sa očarujúcimi a veľkými snami, ale nakoniec sme sa iba nakŕmili rozptýlením, uzavretosťou a osamelosťou; hltali sme do seba konexie a zabudli sme, ako chutí bratstvo. Hľadali sme rýchle a isté riešenia, ale ocitli sme sa pod útlakom netrpezlivosti a úzkosti. Ako väzni virtuálnej reality sme zabudli, ako chutí skutočnosť.

Prvé slová, ktoré Ježiš hovorí, sú: „Pokoj vám!“ (v. 21). Vzkriesený prináša pravý pokoj, pretože svojou obetou na kríži zmieril ľudstvo s Bohom a zvíťazil nad hriechom a smrťou. V tomto spočíva pokoj. Jeho učeníci ako prví potrebovali tento pokoj, lebo po zajatí ich Učiteľa a jeho odsúdení na smrť upadli do zmätku a strachu. Ježiš sa zjavuje medzi nimi živý, a ukazujúc rany na svojom oslávenom tele - tie rany si Ježiš chcel zachovať -, udeľuje im pokoj ako ovocie svojho víťazstva. V ten večer tam ale chýbal apoštol Tomáš. Keď sa dozvie o tejto neobyčajnej udalosti, neverí svedectvu ostatných apoštolov a sám sa chce presvedčiť o pravdivosti ich tvrdenia. O osem dní, čiže práve ako dnes, sa zjavenie opakuje: Ježiš prichádza v ústrety Tomášovej neviere a pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Tie predstavujú zdroj pokoja, pretože sú znakom Ježišovej nesmiernej lásky, ktorá porazila sily nepriateľské voči človeku – hriech a smrť. Pozýva ho, aby sa dotkol jeho rán. Je to pre nás poučením, akoby Ježiš povedal nám všetkým: „Ak ti chýba pokoj, dotkni sa mojich rán.“

My kresťania dnes slávime veľký sviatok, jeden z najväčších. Naznačuje historicky dôležitú noc, ktorá však prináša pre ľudstvo svetlo, oslobodenie, istotu a nádej. V každej dobe, aj pre naše časy a pre našu generáciu. Veľká noc je o živote, o víťazstve nad smrťou.

Zaiste mnohí z vás stretli ľudí, ktorí neveria v posmrtný život a majú potom ťažkosti, keď hľadajú zmysel svojej existencie, najmä keď prídu skúšky, trápenia a bolesti; nevedia si dať nijakú odpoveď na otázku: Aký zmysel má taký život? Akú hodnotu má, keď všetko končí v hrobe, z ktorého sa nikto nevrátil?

«Kristus žije. On je našou nádejou a najkrajšou mladosťou tohto sveta. 

Všetko, čoho sa on dotýka, sa stáva mladým, stáva sa novým, napĺňa sa životom. Preto prvé slová, ktorými sa chcem obrátiť na každého mladého [a každého] kresťana, sú: On žije a chce, aby si žil! On je v tebe, on je s tebou a nikdy neodchádza. Akokoľvek by si sa vzdialil, Vzkriesený je pri tebe, on ťa volá a čaká ťa, aby si začal odznovu. Keď sa cítiš starý kvôli smútku, zatrpknutosti, strachu, pochybnostiam alebo zlyhaniam, on bude tam, aby ti dal znovu silu a nádej» (Christus vivit, 1-2).

...„Ecce homo!“ Hľa človek! - zvolá Pilát, keď ho krátko na to predstavuje ľudu (Jn 19,5). Je to slovo, ktoré po Kristovi môže byť vyslovené o nekonečnom zástupe  mužov a žien, zdeptaných, zdegradovaných na predmet, pozbavených všetkej ľudskej dôstojnosti. „Ak je toto človek“ - takto nazval spisovateľ Primo Levi rozprávanie o svojom živote vo vyhladzovacom tábore Auschwitz (Osvienčim). Na kríži sa Ježiš Nazaretský stáva emblémom celej tejto pošliapanej a zneváženej ľudskosti. Malo by sa zvolať: „Zavrhnutí, odmietnutí, vydedenci celej zeme: najväčší človek celých dejín bol jedným z vás! Nech patríte k akémukoľvek národu, rase či náboženstvu, vy máte právo hlásiť sa k nemu ako ku svojmu.

***

Istý afroamerický spisovateľ a teológ, ktorého Martin Luther King považoval za svojho učiteľa a inšpirátora nenásilného boja za občianske práva, napísal knihu nazvanú „Ježiš a vydedenci“ (pozn. Howard Thurman, Jesus and the Disinherited, Beacon Press, 1949). V nej ukazuje, čo reprezentovala postava Ježiša pre otrokov Juhu, ktorých bol sám autor knihy priamym potomkom. V pozbavenosti akéhokoľvek práva a v totálnej zúboženosti, slová Evanjelia, ktoré opakoval černošský vysluhovateľ kultu pri tom jedinom stretnutí, aké im bolo dovolené, nanovo dávali otrokom zmysel ich dôstojnosti Božích detí.

Jasajúce zástupy pri vstupe do Jeruzalema a Ježišova pokora. Slávnostné výkriky i ukrutná zúrivosť. Toto dvojité tajomstvo každý rok sprevádza vstup do Svätého týždňa, a to vo dvoch momentoch charakteristických pre toto slávenie: v procesii s palmovými a olivovými ratolesťami a potom v slávnostnom prednese príbehu Pašií.

Zapojme sa do tohto diania preniknutého Duchom Svätým, aby sme získali to, o čo sme prosili v modlitbe: aby sme s vierou sprevádzali nášho Spasiteľa na jeho ceste a aby sme tú veľkú náuku, ktorú predstavuje jeho umučenie, mali neustále za vzor života a víťazstva nad zlom.

Svätý Otec v katechéze vysvetlil, že každý z nás je dlžníkom u Boha:

„Aj keby sme boli dokonalé osoby, aj keby sme boli svätými ako z krištáľu, 
ktorí sa nikdy neodchýlia od dobrého života, vždy zostávame deťmi, ktoré Otcovi dlhujú všetko. Aký je ten najnebezpečnejší postoj pre život každého kresťana? Viete, aký je? Je ním pýcha. Je to postoj toho, kto sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané: pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste.“