"Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť"...znel responzóriový žalm piatu pôstnu nedeľu...priznám sa, že ma pritom oblieval pocit nehy a blaženosti, plne si uvedomujúc podstatu a silu slov, ktoré prechádzali mojimi ústami. Mám naozaj úžasnú radosť z toho čo sa mi dostáva, mám radosť z toho prekrásneho vzťahu, v ktorom žijem a v ktorom už tretí rok vytrvalo a s láskou prikladám tehličku k tehličke a zo všetkých síl sa snažím budovať Pánovi ten najkrajší príbytok, hoden Jeho lásky...

Som presvedčená, že áno, no tiež si myslím, že len v tom prípade ak každý príslušník armády zaujme to svoje postavenie, ten svoj správny post, na ktorý bol dosadený a ktorý mu bol určený. Nemení pozíciu a nepobehuje po bojisku ako splašený koník ak sa náhodou silnejšie ozve bubon vyzývajúci do útoku armádu protivníka...

"Preto kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol", znel tretiu pôstnu nedeľu záver druhého čítania z prvého listu sv.apoštola Pavla Korinťanom.

Väčšina kresťanov žijúcich svoju vieru by mohla hrdo so skrytým úsmevom na tvári povedať: "toto sa mňa už nemôže týkať"...veď sa pravidelne zúčastňujem na sláveniach Eucharistie, pravidelne sa modlím, denne sa modlím ruženec, robím dobré skutky...a predsa z úst práve týchto kresťanov počúvam, ako sú na liekoch, lebo nimi lomcuje zúfalstvo a depresia. Nevedia prečo, ale je to tak...

Pred nedávnom som od priateľky, s ktorou sa každý deň spolu tešíme zo slávenia Eucharistie v jednom malom kostolíku na brehu Dunaja, dostala knihu "Autobiografické spisy" (Dejiny duše) sv.Terezky Lisieux. Priniesla mi ju ako "povinné čítanie", poznajúc môj vrúcny a dôverný vzťah s Pánom, vediac o mojich nezodpovedaných otázkach...,či je vôbec možné takto ľúbiť, či je ešte niekto, kto tak prosto a tak jedoducho a pritom stále viac a viac s tou úžasnou radosťou v srdci, s tou veľkou túžbou vyhádzať z neho všeko, odhodlane úplne všetko, čo by zaberalo miesto pre lásku Ježiša...