Christ-Net.Sk

..„Trpezlivosť znamená niesť problém na vlastných pleciach, a nie skladať ho na iného, aby ho ten niesol a znášal ťažkosti. [Poviem si:] „Nesiem si túto moju ťažkosť, je to môj problém. Spôsobuje mi utrpenie? Nuž samozrejme! Ale ho znášam.“ – Niesť to na pleciach. A trpezlivosť je tiež múdrosť pri dialógu s obmedzeniami. V živote sú mnohé obmedzenia, ale netrpezlivý človek ich nechce, ignoruje ich, pretože nevie s obmedzeniami viesť dialóg. Je tam nejaká ilúzia všemohúcnosti či lenivosti, nevieme... ale nedokáže to.“

Trpezlivá vytrvalosť, o ktorej hovorí sv. Jakub, však nie je len akýmsi návodom pre kresťanov, ale je to aj Božia vlastnosť, upresnil Svätý Otec: „Ak pozeráme na dejiny spásy, môžeme vidieť trpezlivosť Boha, nášho Otca“, ktorý vždy sprevádzal a viedol ďalej svoj  „tvrdohlavý ľud“, keď si tento „vytvoril modlu a lavíroval z jednej strany na druhú“. A trpezlivosť je aj to, čo má Otec „s každým z nás“: „sprevádza nás“ a „čaká, kedy nadíde náš čas“. Boh, ktorý poslal aj svojho Syna, aby „vstúpil do trpezlivosti“, „ujal sa svojho poslania“ a „s odhodlanosťou“ sa vystavil umučeniu:

Jedným z dôvodov, prečo ľudia chodia na pútnické miesta a prečo sa k náboženstvu obracajú dokonca aj mnohí neveriaci je možnosť, že by mohli byť uzdravení zo svojej nevyliečiteľnej choroby. Správa, že niekto bol na takomto mieste náhle a úplne uzdravený z nevyliečiteľnej choroby sa šíri ako blesk a mnohých chorých alebo ich príbuzných dokáže zmobilizovať až natoľko, že sa aj za cenu strádania a obrovských obetí rozhodnú na takéto miesto pricestovať. Mnohí sa však vracajú domov sklamaní, lebo nemajú dojem, že by boli našli to, čo hľadali. Nie však všetci. Mnohí aj keď uzdravení navonok nie sú, sa z takéhoto miesta vrátia predsa spokojní a šťastní. Od čoho to závisí?  

Keď čítame evanjeliá a vidíme v nich Ježiša ako uzdravuje chorých, možno nejedného z nás napadne otázka: „Čo to boli za choroby, z ktorých Ježiš ľudí uzdravoval? A aký bol rozsah a podoba toho ich uzdravenia?“

...„Nie som pán času“ – „pomôže nám opakovať si túto pravdu“, odporučil Svätý Otec, „lebo nás to zachraňuje od ilúzie okamihu – čiže od toho, aby sme brali život ako nejakú reťaz pozostávajúcu z momentov, ktorá nemá zmysel“. „Som na ceste a musím hľadieť vpred“, avšak  musím zároveň zvážiť, že „smrť je dedičstvom“, ktoré zanechám, nie tým materiálnym, ale dedičstvom svedectva, upresnil pápež František a pokračoval:

„A musíme si klásť otázku, aké by bolo to dedičstvo, ak by si ma Boh povolal dnes? Aké dedičstvo  zanechám ako svedectvo života? Je to jedna dobrá otázka, ktorú by sme si mali položiť a takto sa pripraviť, lebo sa to týka nás všetkých, nikto z nás tu nezostane ,ako relikvia‘. Nie, všetci pôjdeme touto cestou.“