Christ-Net.Sk

„Leniví kresťania, kresťania, ktorí nechcú kráčať vpred, kresťania, ktorí nebojujú za veci, ktoré prinášajú zmenu, veci nové, veci, ktoré by nám všetkým prospeli, ak by sa zmenili. Sú to lenivci, tzv. «zaparkovaní» kresťania: v Cirkvi našli dobré parkovisko. A keď hovorím kresťania, myslím tým laikov, kňazov, biskupov... Všetkých. Koľko týchto zaparkovaných kresťanov veru je! Pre nich je Cirkev parkoviskom, ktoré stráži život a kráčajú vpred so všetkými možnými istotami. Avšak títo nehybní kresťania ma pobádajú k myšlienke, ktorú nám starí rodičia hovorili už ako deťom: ,Dávaj si pozor, stojatá voda, tá, ktorá neprúdi, je prvou, ktorá sa pokazí’“. 
To, čo robí z kresťanov odvážnych ľudí je nádej, zatiaľ čo „leniví kresťania“ nemajú nádej, sú „na dôchodku“, vysvetlil Svätý Otec. Je to krásne ísť na dôchodok po mnohých rokoch práce, avšak „prežiť celý svoj život na dôchodku je strašné!“, dodal pápež. Nádej je naopak kotva, o ktorú sa treba zachytiť v ťažkých momentoch:

Mocnejšie ako násilie

...Nenásilie sa často chápe v zmysle odovzdanosti, nedostatočnej angažovanosti a pasivity, no v skutočnosti to tak nie je. Keď Matka Tereza v roku 1979 prijímala Nobelovu cenu za mier, jasne deklarovala svoje posolstvo aktívneho nenásilia: „V našej rodine nepotrebujeme bomby a zbrane na ničenie, aby sme priniesli mier – musíme iba byť spolu, milovať jedni druhých…  A môžeme prekonať všetko zlo, ktoré je vo svete“  Sila zbraní je klamná. „Pokým si predavači zbraní robia svoju prácu, existujú chudobní šíritelia pokoja, ktorí obetujú svoj život iba preto, aby pomohli jednému človeku, a potom ďalšiemu, ďalšiemu, a ďalšiemu“; pre týchto strojcov pokoja je Matka Tereza „symbolom, ikonou našich čias“.  septembri uplynulého roku som ju s veľkou radosťou vyhlásil za svätú. Vyzdvihol som jej ochotu každému pomôcť tým, že „prijímala a bránila ľudský život, ten nenarodený i ten opustený a vyradený... Skláňala sa k vychudnutým ľuďom, na okraji cesty ponechaným smrti, a videla v nich dôstojnosť, ktorou ich Boh obdaril; umožnila ich hlasu, aby ho začuli mocní sveta a uznali svoju vinu za zločiny – za zločiny! – chudoby, ktorú sami vytvorili“.  Odpoveďou je jej poslanie – a v tomto reprezentuje tisícky, ba milióny ľudí – vychádzať v ústrety trpiacim a obetavo sa im venovať, dotýkať sa každého zraneného tela a obväzovať ho, uzdravovať každý zlomený život....

...Tajomstvo Vianoc, ktoré sú svetlom a radosťou, sa nás pýta a burcuje nás, pretože je súčasne tajomstvom nádeje i smútku. Nesie so sebou chuť smútku, keďže láske sa nedostáva prijatia, život sa vyraďuje. Tak sa to prihodilo Jozefovi a Márii, keď našli dvere zatvorené a uložili Ježiša do jasieľ, «lebo pre nich nebolo miesto v hostinci» (v. 7). Ježiš sa narodil odmietnutý niektorými a za nezáujmu mnohých. I dnes môže byť prítomný medzi ľuďmi ten istý nezáujem, keď sa Vianoce stanú sviatkom, kde protagonistami sme skôr my, než on; keď svetlá trhu uvrhnú do tieňa svetlo Boha; keď sa pachtíme za darčekmi a zostávame necitliví k tomu, kto žije na okraji spoločnosti. Táto svetskosť uchytila Vianoce do zajatia, je potrebné ich oslobodiť!